Pamätáte sa na slávnu pasáž z Orwellovho 1984, keď Veľký brat oznámil obrovskú novinu? Prídely čokolády boli „zvýšené“ z 30 na 20 gramov na osobu. A davy – nie preto, že by boli hladné, ale preto, že boli dokonale dezorientované – prepukli v nadšený potlesk. V tom momente vznikol doublethink: schopnosť držať v hlave dve protichodné myšlienky a veriť obom.
Presne v tomto duchu dnes pôsobí slovenská vláda pod vedením Roberta Fica. S heslom „musíme šetriť“ sa rozdáva. A nie hocijako – štedro a adresne. Napríklad dôchodcom. Pretože kto by už len spochybňoval trináste dôchodky, najmä keď prichádzajú pred voľbami ako Mikuláš s igelitkou plnou cukrového klamstva?
A kde na to berie? Jednoducho – vezme, aby mohla dať. Zvyšujú sa odvody, rastie cena práce, podnikatelia a zamestnanci budú platiť viac. Vláda to nazýva „opatrenie v prospech občana“. V preklade: „Dáme vám viac z toho, čo vám vezmeme skôr, než to vôbec uvidíte na výplatnej páske.“
Je to podobné, ako keby ste naplnili pohár vody a dali ho štátu. Ten by z neho dve tretiny odpil, podal vám ho a potom sa víťazne tváril, že vás zachránil pred smädom. A davy znova tlieskajú: „Veď nám dali!“ Áno – dali vám to, čo ste si už raz zarobili. Len teraz vás to bude stáť viac.
A čo na to (Fico)voliči? Znova a znova prepadajú nadšeniu. „Veď nám dali!“ kričia. „Niečo nám konečne patrí!“ Áno. Patrí vám to, čo ste si už raz zaplatili. A teraz si to zaplatíte znova. Drahšie.
Keby sme žili v krajine s normálnym ekonomickým uvažovaním, mohli by sme čakať otázky: Prečo štát míňa viac, než má? Prečo sa poskytujú daňové úľavy firmám s kamarátmi na ministerstvách a zvyšujú tým, ktorí si sami pečú chlieb? Prečo si "naši" ľudia stavajú z eurofondov haciendy maskované za penzióny. Prečo rožky zdražujú rýchlejšie než luxusný koňak, aj keď ten je zdaňovaný vyššou sadzbou? Prečo má Fico na ruke hodinky za tisíce, zatiaľ čo dôchodkyňa v Jednote obracia mince pri regáli s mliekom?
Ale my nežijeme v takej krajine. My žijeme vo verzii Slovenska, kde vyššie odvody znamenajú vyššie príjmy (ale nie vaše), kde škrty sú investície a čokoláda chutí lepšie, keď jej je menej.
Našťastie, nie všetci (dôchodcovia) žerú Ficovi jeho populistické žvásty aj s navijakom. Sú medzi nimi takí, ktorí si nenechali vymyť mozog večernými správami na "verejnoprávnej" televízii a vedia, že skutočná solidarita neznamená čakať s otvorenou dlaňou, ale pomáhať tam, kde ide o život.
A preto sa nájdu aj takí, čo namiesto nákupu lacného bieleho vína z trinásteho dôchodku, radšej pošlú pár desiatok eur na drony pre obrancov Ukrajiny. Lebo dobre vedia, že sloboda nie je zadarmo – a už vôbec ju nezabezpečí žiadny Fico, ale tí, čo na fronte denne riskujú život.
ĎAKUJEME!
NEZLOMNÍ - Jana Čavojská a Marcel Rebro
