Keď sa v marci 2025 v okolí Kostyantynivky ocitli štyria ukrajinskí obrancovia v obkľúčení, zmierili sa so smrťou. No napriek presile, neustálym útokom dronov a delostrelectva a stratám vo vlastných radoch sa nevzdali. Ich príbeh je svedectvom odvahy aj obrovskej ceny, ktorú Ukrajina platí za slobodu.
Chalani zo skupiny palebnej podpory 106. bataliónu 109. brigády teritoriálnej obrany hovoria, že sa narodili druhýkrát. V marci tohto roku, pri obrane Kostyantynivky, držali svoje pozície proti nepriateľskej presile. Situácia sa dramaticky zmenila vo chvíli, keď batalión na ich ľavom krídle ustúpil bez varovania. „Zrazu na nás začali páliť z miest, kde mali byť naši. Po chvíli sme zistili, že sú to Rusi. No a keď sa nám objavili za chrbtom, vedeli sme, že je zle. Našťastie sme mali zásoby munície aj proviantu. Len nám zničili generátor, tak sme stratili spojenie. Cez vysielačku sme sa dokázali dovolať na vedľajšiu pozíciu a cez nich sme komunikovali so štábom,“ opisuje situáciu veliteľ Ťocha.
Ťochu poznáme už dva roky – ostrieľaný veterán, ktorý bojuje s Rusmi od roku 2014. Tentoraz však v jeho očiach vidno, že prešiel peklom. Rusi ich polohu zasypávali delostreleckou paľbou, mínometmi a najmä nekonečnými FPV kamikadze dronmi. „Každé dve-tri minúty nám padol na pozíciu nepriateľský dron. Rozoberali náš bunker brvno po brvne. Keď prestali strieľať, vyliezli sme von a odrážali útoky pechoty. Bojovali sme z pár metrov – oni v jednej diere, my v druhej. Najkratší bojový kontakt som mal asi na päť – šesť metrov. Boli dvaja. Našťastie som bol rýchlejší. Inak by som tu dnes s vami nebol,“ spomína.
Vzdať sa? To nebola možnosť. Vedeli, že zajatí by nemali šancu prežiť. „Neodnášali ani svojich ranených. S nami by sa určite nepárali. Zabili by nás.“ V bunkri napokon ostali štyria. Už boli zmierení, že tam padnú. V duchu sa lúčili s rodinami. Ale bol medzi nimi aj mladík, sotva dvadsaťjedenročný, ktorý sa stále dokola pýtal, kedy už pôjdu aj oni. Ťocha preto vymyslel plán.
Na piatu noc obkľúčenia, pri jasnom mesiaci, sa vyplazili cez ruské pozície. O štvrtej ráno vybehli na pole a bežali – doslova o život – kilometer a pol, až kým nedorazili k vlastným. Nikto si ich nevšimol. „Doteraz nechápem, ako je to možné. Keď sme dobehli k našim, kričal som do vysielačky, aby na nás naši nepálili. A keď sme boli v bezpečí, zhodil som zo seba výstroj. Druhýkrát sme sa narodili,“ hovorí Ťocha.
Z jeho jednotky sa päť chlapcov už nevrátilo. Štyria sú oficiálne nezvestní, no všetci vedia, že šanca neexistuje. Tí, čo prežili, bojujú ďalej. Ťocha dnes vedie roty útočných dronistov. A keď sme im priniesli drony Mavic 4 PRO, úprimne sa potešil. Vie, že každý takýto stroj môže zachrániť život. Lebo ako hovorí, Rusi majú jedného zdroja vždy dosť – „čerstvého mäsa“.
Pomôcť Ťochovi a jeho spolubojovníkom môžete aj vy. Prispieť na ďalšie drony pre obrancov, ktorí svojou odvahou chránia našu slobodu, môžete tu:
ĎAKUJEME
Nezlomní - Jana Čavojská a Marcel Rebro
