Pri odchode z Odesy preberá funkciu navigácie domáci Boris. Vedie nás južnou trasou, popri mori a prístave. Cestou míňame stále viac zničených, alebo poškodených budov. Následky ruských raketových náletov. „Spočiatku boli Rusi celkom úspešní,“ vysvetľuje Boris. „Teda úspešní v tom, že sa nám ich rakety a drony nedarilo zostreľovať. Nie že by triafali to čo chceli, alebo si mysleli že triafajú“ pokračuje. „Toto je napríklad budova riaditeľstva prístavu. Civilného prístavu. Nikdy v nej nesídlila žiadna ozbrojená zložka. Ak nerátame SBS-ku na vrátnici. Aj tak ju zbombardovali. Alebo tu je obchod s autami. Už ho stavajú na novo. Väčšinu zásahov v Odese odniesli civilné budovy a civilisti. A viete čo zasiahli včera, kým sme večerali?“ pýta sa. Krútime hlavami, že nevieme. „Chrám Moskovskej pravoslávnej cirkvi tu v Odese,“ odpovedá so šibalským úsmevom na perách. „Už vidím konšpirátorov, ako budú tvrdiť, že ho vyhodili do vzduchu ‘ukrofašisti’,” reaguje Saša. Chcem zastaviť a fotografovať následky náletov. „Nezastavuj. Takých ešte po ceste bude. A budú veci, ktoré ani nechceš vidieť, kamarát. Ver mi,“ brzdí ma Boris.
Cesty sú plné billboradov. Ale namiesto komerčnej reklamy sú na nich výzvy k národu, vojakom. Niekto by povedal propaganda. Čo je však zlé na tom, verejne poďakovať armáde ktorá chráni krajinu, dobrovoľníkom. Poďakovať a povzbudzovať ich aby nepoľavovali, lebo cesta je ešte dlhá a ťažká. „Tento billborad je môj,“ vytrhuje ma z úvah Boris. „Aj henten. A toto som nafotil hneď v druhý deň vojny,“ dodáva. „Fíha, ti musíš byť milionár,“ doberá si ho Garik. „Nezobral som za to ani kopejku,“ odpovedá Boris. „Nie som milionár. Som Ukrajinec. A ešte aj žid. To je už len kombinácia, čo?“ dodáva znova s úsmevom na perách.
Boris Buchmann má 62 rokov. Žije vo Odese. V byte, ktorý kúpila jeho rodina v roku 1912. Boris by mal byť podľa ruskej propagandy mŕtvy. Boris je totiž Žid. Rusko-jazyčný Žid. Rusko-jazyčný Žid, žijúci v Odese. V meste kde „to“ v roku 2014 všetko začalo. V meste, kde takých ako on mali upaľovať za živa a vyhadzovať z okien. Boris po ukrajinsky rozumie, ale nehovorí. Po rusky nám teda porozprával, čo sa v roku 2014 v Odese odohralo. Rozpisovať sa o tom nemá veľký význam. Informácií je dosť. "Pobili sa futbaloví fanúšikovia. Takých máte aj u vás. Sú v celej Európe. Predstav si, že by sa fanúšikovia klubu z Budapešti pobili s nejakými z Bratislavy. A Orbán by sa na základe toho rozhodol denacifikovať Slovensko. Smiešne? Pre nás nie. Pre nás je to realita," hovorí Boris.
Pýtam sa či nemá problémy s tým, že hovorí len po rusky. „Aké problémy by som mal mať?“, odpovedá otázkou Boris. „Na Ukrajine rozumie rusky každý. Je tu veľa Ľudí ako ja, čo hovoria len rusky. A nie je s tým žiaden problém. Žiaden. Máme tu samozrejme extrémistov a fašistov. Tých ale máte aj vy na Slovensku a majú ich aj v Rusku. To ale nedáva žiadnej krajine dôvod vtrhnúť ku nám a robiť nám tu akože poriadky. To všetko je len zámienka. To ty ale dobre vieš a preto si tu s nami,“ dodáva.
Boris je vždy rád, keď sa môže k niekomu pridať na fotenie mimo mesta. Nemá auto. „Som ukrajinský dôchodca. Z dôchodku 130 EUR si auto dovoliť nemôžem,“ vysvetľuje. Keď prichádzame k jednotke „Pirátov“, pochvaľujú si že „Borisovo auto“ perfektne slúži. Nerozumiem a pýtam sa čo je to za auto. „No predsa ten mikrobus, čo nám Boris zohnal a daroval.“
Nezlomným obrancom Ukrajiny pomáha nielen Boris. Pomáha celá Ukrajina. Pomáha celý civilizovaný svet. A pomôcť môžeš aj ty, podporou niektorej z našich kampaní na platforme DONIO:
Teraz rozbiehame projekt na pomoc ženám, čo boli v ruskom zajatí. Podľa dostupných údajov až 50 % ukrajinských žien, ktoré sa vrátili z ruského zajatia, má samovražedné myšlienky alebo sa pokúsilo o samovraždu. Je pre ne veľmi ťažké vyrovnať sa so všetkým, čomu tam boli vystavené, a nájsť opäť silu žiť. Mesačný rehabilitačný pobyt pre jednu ženu bude stáť 300 eur. Za tú sumu jej terapeuti pomôžu nájsť novú silu žiť a zabudnúť na peklo násilia v ruskom zajatí.
https://donio.sk/novy-zivot-pre-zeny
Ďakujeme za vašu pomoc!
