S Maxom sme sa zoznámili v „Naberežnom rajóne“ v Nikopole. Kedysi tu bola najkrajšia časť mesta s plážami pri „Kachovskom mori“´, ako miestni nazývajú priehradu Kachovka. „Rusi z nášho rajónu spravili peklo na zemi. Najskôr vyhodili do vzduchu priehradný múr a zmizla voda. Naše more sa premenilo na bačorinu plnú trstiny a blata. Potom si na druhej strane zriadili základňu a trénujú na nás – delostrelci a dronisti. Niekedy si na náš rajón prídu zastrieľať aj salvové raketomety – grady. Chápete to? Ženy, deti, starci, civilné autá, autobusy ... všetko jedno. Pre Rusa je to len cieľ,“ vysvetľuje nám cestou do obchodu.
Max má 57 rokov a v dome žije sám. Manželka aj s deťmi ušli pred vojnou do Nemecka. On „stráži“ dom. Prednedávnom mu Rusi zničili strechu. „Na opravu mi prispel miestny úrad. Našťastie sa nachádzam v zóne, kde má zmysel to opravovať. Hentam, o ulicu ďalej, za kopčekom, bijú každý deň. Tam už nikto nežije a ani sa nič neopravuje. Tam ale nechoďte. Aj keď je dnes dobré počasie, delostrelci trénujú.“ Dobré počasie v Nikopole znamená, že padá dážď so snehom, je nízka oblačnosť a hmla. Dobré preto, lebo v takomto počasí lieta menej dronov.
„Keď je pekne a slniečko, lietajú stále. To ani nemôžeš vyjsť na ulicu poprechádzať sa bez toho, aby si riskoval, že to bude tvoja posledná prechádzka,“ dopĺňa ho pani Ľudmila z domu oproti. Jej suseda si nedala povedať a šla počas slnečného dňa hrabať lístie. „Trafil ju dron a na mieste zabil. Tuto, ako bola kedysi škola, sa to stalo,“ ukazuje pani Ľudmila.
Bez Maxa by sme miestny obchod nenašli. Žiadna tabuľa, žiadne označenie, zadebnené okná. „Domáci vedia, kde je obchod, cudzinci sem nechodia a Rusi vedieť nemusia. Lebo oni radi pustia dron alebo raketu na miesto, kde môže byť viac ľudí,“ vraví nám predavačka Táňa, kým chystá kávy a čaj. Kávy pre Maxa a nás, čaj pre seba. Všetko dokopy za 40 hrivien. Jedno euro.
Hotové nápoje si berieme pred obchod a bavíme sa o živote v meste. Popod nohy sa nám stále motajú štyri psíky. Sú to Tánini najvernejší zákazníci. Vedia, že v predajni potravín sa pre ne nájde vždy niečo pod zub. Zrazu sa psíci strhnú a začnú škrabať na dvere. „Rýchlo do obchodu, letí dron,“ ženie nás Táňa do bezpečia. „Psy už poznajú zvuk dronu a vedia, že to je nebezpečenstvo. Fungujú lepšie ako vojenské radary. Sú to naše psy včasnej výstrahy,“ dodáva s úsmevom.
Predsedníčka miestnej samosprávy, tiež Ľudmila, nám chce ukázať nábrežnú oblasť, kde pred dvoma dňami ruské delostrelectvo zničilo v rámci tréningu bývalú budovu banky. Od zámeru nás odrádzajú sirény, ohlasujúce vzdušný útok.
Ale ani sirény však nedokážu neodradiť dobrovoľníkov z cirkevného centra, aby spolu s nami vyrazili rozdávať darčeky deťom. Darčeky, ktoré sme mohli zabezpečiť vďaka dobrým ľuďom zo Slovenska. Do Vianoc ešte pár dní ostáva, a tak je ešte stále čas spraviť trochu dobra.
Čo neminieme na darčeky, použijeme na organizáciu tábora pre deti z Nikopolu. Už máme dohodnutý aj termín a miesto: 10.-16. februára v mestečku Kryvopillya na západnej Ukrajine.
https://donio.sk/7-dni-bez-vojny-nikopol
