Oslobodenie Európy spod nacistickej okupácie bolo jednou z nadramatickejších etáp druhej svetovej vojny. No zatiaľ čo sa víťazstvá Červenej armády oslavovali ako triumf nad fašizmom, za čiarou frontu sa odohrávali udalosti, ktoré sa vymykajú predstave o oslobodení. Jedným z najmenej reflektovaných, no o to brutálnejších aspektov sovietskeho postupu bola vlna sexuálneho násilia, ktoré vojaci Červenej armády páchali na civilnom obyvateľstve.
Historické pramene potvrdzujú, že sexuálne násilie sa v radoch Červenej armády stalo masovým fenoménom. Nemecká historička Miriam Gebhardt vo svojej knihe "Als die Soldaten kamen" (2015) odhaduje, že len v Nemecku bolo znásilnených až 860 000 žien, z toho mnohé opakovane. Niektoré boli obeťami brutálneho skupinového znásilňovania, ktoré viedlo k zraneniam či dokonca k smrti.
V Poľsku, Maďarsku, Československu a Rumunsku boli situácie podobné. Napríklad v Budapešti bolo podľa historika Krisztiána Ungváryho v priebehu niekoľko týždňov znásilnených desaťtisíce žien. V niektorých mestách vznikali tzv. "rape wards" — nemocničné oddelenia pre obete znásilnenia.
Masové znásilnenia boli často spojené s konzumáciou alkoholu. Vojaci, unavení z bojov, demoralizovaní a podnecovaní pomstychtivou propagandou, sa oddávali alkoholu, ktorého sa po dobytí nemeckých miest nachádzalo v hojnosti. Alkohol slúžil nielen ako prostriedok otupenia vôle, ale aj ako zámienka pre uvoľnenie agresivity a sexuálneho násilia. V Berlíne sa opakovane vyskytli prípady, keď skupiny opitých vojakov znásilňovali ženy priamo na uliciach, v pivniciach či vo verejných budovách. Niektoré ženy boli znásilnené desiatkami mužov počas jednej noci, často bez akejkoľvek možnosti úniku.
Svedectvá opisujú, že opití vojaci sa stávali neovládateľnými, nerozlišovali vek, zdravotný stav ani stav obete. Znásilňované boli dievčatá, staré ženy, dokonca aj mníšky a ženy v deviatom mesiaci tehotenstva. Alkohol nebol len dôsledkom násilia, ale stal sa jeho akcelerátorom.
Zaznamenané sú aj prípady mimoriadne brutálnych znásilnení, pri ktorých vojaci nepoužívali len vlastné telo, ale aj predmety ako bajonety, pušky či sklenené fľaše. Historik Antony Beevor v knihe Berlin: The Downfall 1945 opisuje výpovede žien, ktoré boli znásilnené fľašou alebo bajonetom, čo malo za následok smrteľné vnútorné zranenia. Miriam Gebhardt uvádza, že gynekologické kliniky v okupovaných mestách zaznamenali prípady roztrhaných vnútorných orgánov spôsobených násilným zavádzaním predmetov.
V archívoch nemocníc sa zachovali správy o ženách, ktoré boli hospitalizované so silným vnútorným krvácaním, infekciami alebo trvalým poškodením reprodukčných orgánov. V niektorých prípadoch ženy následkom týchto činov zomreli. Takéto útoky sa neodohrávali výnimočne, ale v rámci celkovej vlny chaosu, kde násilie stratilo akékoľvek zábrany.
Zvlášť závažný incident bol zaznamenaný v správe z 29. marca 1945, ktorú Ústredný výbor Komsomolu (mládežnícka organizácia Sovietskeho zväzu) adresoval Stalinovmu blízkemu spolupracovníkovi Georgijovi Malenkovovi. Generál Cigánkov, poverený sledovaním disciplíny, informoval o udalostiach z 24. februára, kedy "skupina 35 dočasných poručíkov na kurze a ich veliteľ práporu vnikli do ženskej ubytovne v obci Grutenberg a znásilnili ich." Tento prípad je výnimočný tým, že bol oficiálne zaznamenaný a nahlásený veleniu, čo naznačuje, že rozsah zneužívania bol natoľko vážny, že nebolo možné ho úplne utajiť ani v rámci samotnej sovietskej administratívy.
Natália Gesseová, sovietska vojnová spravodajkyňa a blízka priateľka fyzika Andreja Sacharova, povedala: „Ruskí vojaci znásilňovali každú nemeckú ženu od osem do osemdesiat rokov. Bola to armáda násilníkov.“ Jej výpoveď patrí medzi málo verejne artikulovaných svedectiev zo sovietskej strany a ilustruje, ako si aj niektorí občania Sovietskeho zväzu uvedomovali rozsah týchto zverstiev, hoci oficiálne médiá o nich mlčali.
Dokonca aj niektoré mladé vojačky a zdravotnícky personál prejavovali ľahostajnosť alebo schvaľovanie. V knihe Miriam Gebhardt sa uvádza prípad 21-ročnej vojačky Agranenkovej, ktorá sa vyjadrila, že "správanie našich vojakov voči Nemcom, najmä ženám, je absolútne správne". Mnohým sa znásilnenia zdali dokonca zábavné. Viacero nemeckých žien vo svojich spomienkach uvádza, ako sa sovietske vojačky pozerali a smiali, keď boli znásilňované. Tento aspekt ukazuje na hlbšie ideologické a dehumanizačné mechanizmy, ktoré viedli k tolerancii a niekedy až k schvaľovaniu násilia voči porazenému obyvateľstvu.
Svedectvá obetí sa zachovali napriek desaťročiam mlčania. Nemecká kniha "Eine Frau in Berlin" (Anonyma, 1954) zachytáva osobné zážitky ženy znásilnenej viackrát sovietskymi vojakmi. Táto anonymná autorka, pravdepodobne novinárka, si počas apríla a mája 1945 viedla detailný denník o živote v rozbombardovanom Berlíne a o tom, ako sa ženy snažili prežiť v chaose. Opisuje, ako sa sama rozhodla „vybrať si“ jedného dôstojníka ako „ochrancu“ výmenou za jedlo a určitú mieru bezpečia, aby sa vyhla ďalšiemu masovému násiliu. Denník popisuje nielen hrôzy fyzického násilia, ale aj psychologickú traumu, pocit poníženia a rezignácie. Kniha bola v Nemecku po prvom vydaní odmietnutá a vnímaná ako hanebná; uznania sa jej dostalo až desaťročia po vojne.
Aj na Slovensku boli zaznamenané desiatky prípadov sexuálneho násilia v rôznych oblastiach. V oblasti Šariša a Zemplína, kde Červená armáda postupovala už koncom roka 1944, sa mnohé ženy ukrývali pred vojakmi v lesoch alebo opúšťali domovy. V Banskej Bystrici bola v apríli 1945 zaznamenaná séria znásilnení miestnych obyvateliek, ktoré boli nahlásené aj slovenským partizánskym veliteľom. V dedine Medzibrod sa zachovala spomienka na mladú ženu, ktorá po brutálnom znásilnení spáchala samovraždu. Podobné prípady boli dokumentované v okolí Popradu a v Turci, kde po príchode frontu vypukla vlna rabovania a sexuálneho násilia. Archívy Slovenského národného povstania obsahujú niekoľko svedectiev o týraní a znásilňovaní v oblasti Harmanca a Zvolena.
Sovietsky štát sa snažil týmto obvineniam čeliť popieraním alebo obviňovaním Západu z propagandy. Téma zostala desaťročia tabu, najmä v krajinách bývalého Východného bloku. Až po roku 1989 sa výskumníci začali systematickejšie venovať tejto tmej kapitole oslobodzovania.
Nie je možné oddeliť vojenský výkon od etickej zodpovednosti. Ani odplata za hrôzy nacizmu nedáva legititu na hromadné znásilňovania a mučenie civilistov. Historická pamäť by nemala selektívne zabúdať na tie obete, ktoré sa nestali hrdinkami epopeje, ale znášali utrpenie v tichosti, potupené a opustené.
Ak chceme hovoriť o skutočnom oslobodení, musíme priznať aj to, že Červená armáda nepriniesla vždy slobodu a dôstojnosť. Pre mnohé ženy bola naopak symbolom nového poníženia. Kritický pohľad na dejiny nie je neúctou voči obetiam fašizmu, ale povinnosťou voči pravde. A bez pravdy niet uzdravenia. Preto musia znásilnené ženy z Berlína, Grutenbergu, Budapešti či Zvolena dostať svoj hlas aj dnes.
Tragickým pokračovaním tejto histórie je aj sexuálne násilie ruských vojakov páchané počas invázie do Ukrajiny od roku 2022. Organizácia Human Rights Watch, OSN a mnohé nezávislé mimovládne organizácie zdokumentovali desiatky prípadov znásilnenia ukrajinských žien, vrátane prípadov znásilnenia pred rodinnými príslušníkmi, detí či dokonca kolektívneho znásilnenia. Tieto skutky sa udiali v mestách ako Buča, Irpiň, Mariupoľ či Cherson, kde ruská armáda okupovala civilné územia. Podobne ako v roku 1945, aj tu sa objavuje kombinácia ideologickej nenávisti, beztrestnosti a alkoholizmu.
Mnohé obete sa obracajú na medzinárodné inštitúcie s nádejou, že páchatelia budú postavení pred spravodlivosť. Ukazuje sa však, že staré mechanizmy vojnových zločinov neboli vymítené a historické ponaučenia ostali nevypočuté. Je našou povinnosťou nielen hovoriť o minulosti, ale aj konať v prítomnosti. Pretože vojnový zločin, ktorý ostane nepotrestaný, sa vždy opakuje.
Nepriamymi, ale žiaľ často aj priamymi obeťami vojnového násilia sú deti. Práve pre takéto deti organizuje občianske združenie NEZLOMNÍ rehabilitačné tábory v rámci projektu "Sedem dní bez vojny". Prispieť na projekt môžete tu:
https://donio.sk/sedem-dni-bez-vojny
Starostlivosť o deti postihnuté vojnou je potrebná, je to však len sanovanie následkov Ruskej okupácie. Ak chceme odstrániť príčinu, musíme pomôcť Ukrajine vyhnať agresora a násilníka z ich územia. Toto je dnes práca pre drony:
ĎAKUJEME
NEZLOMNÍ - Jana Čavojská a Marcel Rebro
