Slovenské národné povstanie malo svojich hrdinov - partizánov, vojakov ale aj civilistov, ktorí im pomáhali za cenu ohrozenia vlastného života. Rovnakých hrdinov má aj vojna Ukrajincov proti ruskému agresorovi. Tu je niekoľko ich príbehov.
Galina Ivanovna - dobrovoľníčka
Galina Ivanovna má 70 rokov. Zoznámil ma s ňou Váňa. V roku 2014 hneď po anexii Krymu sa pridala k dobrovoľníkom pomáhajúcim Ukrajinskej armáde - hlavne pohraničníkom. Po obsadení Chersonu okupantami 27. februára sa stala členkou odboja. Základňu mali v budove priamo oproti sídlu okupačnej správy. Vyrábali molotovove koktejly, zhromažďovali materiál pre bojovníkov odboja.
Dva krát ju rašisti zajali a mučili. Pýtam čo sú to „rašisti“ . „Skratka od ‘Rasijskije fašity‘,“ odpovedá. „Tak voláme okupantov tu na Ukrajine. Označenie ‘Rusi’ nie je korektné. Lebo nie všetci Rusi sú okupanti. Veď aj u nás v Chersone žilo a žije veľa Rusov. Niektorí sa pridali na stranu Putina. To sú rašisti. Ale väčšina z nich sa pridalo na stranu Ukrajiny. Lebo to je ich domovina. To sú Rusi žijúci na Ukrajine. Normálni ľudia. Veď aj tuto Váňuška je polovičný Rus – po mame,“ s úsmevom sa obracia na môjho sprievodcu. Po oslobodení Chersonu udelili Galine Rád Kňažny Oľgy a stala sa čestnou občiankou mesta. Ako čestná občianka má nárok na dvojnásobný dôchodok. Väčšinu z neho však minie na nákup potrieb pre pohraničníkov. Dnes pracuje ako koordinátorka dobrovoľníkov. Jej skupina má 70 ľudí.
Vyrážame spolu do mesta. Ukazuje mi budovu, kde ju rašisti väznili. Rozpráva mi ako ju mučili elektrinou. Ukazuje mi spáleniny na predlaktiach. „To bol len začiatok. Potom mi tie elektródy dávali na jazyk. A na iné miesta ale tie ti ukazovať nebudem,“ hlas sa jej zachveje. Ja mám v hrdle hrču. Mlčím, snažím as zakryť slzy tlačiace sa mi do očí. „To nič chlapče. Aj ja som plakala,“ pohladí ma po líci. „Veľa som plakala, ale nič som nepovedala,“ pokračuje. Potom ale začne hovoriť o svojom dome zničenom ruskými raketami a o kvetinách ktoré v ňom mala. Hlas jej mocnie. Rozpráva ako ho zase raz bude mať plný kvetín. Ako vyženú okupantov z ich domoviny a ako celá Ukrajina zase raz rozkvitne!
Ivan - plukovník ZSU, vojenský žurnalista
Keď sa vraciame od Galini Ivanovny pýtam sa Ivana ako to myslela keď vravela, že je polovičný Rus. „Som z rusky hovoriacej rodiny, napriek tomu, že sme zo západnej Ukrajiny. Moja matka je z Ruska ale od 17 rokov žila na Ukrajine. Môj otec sa narodil a vyrastal na Ukrajine. Doma medzi sebou sme sa vždy rozprávali po rusky, ale celá naša rodina vedela plynule aj ukrajinský jazyk,“ vysvetľuje Ivan. „A v škole si s ruštinou problém nemal?“ vyzvedám. „Študoval som na ukrajinskej škole a na vojenskej akadémii tiež boli všetky predmety v ukrajinčine. Za 40 rokov života na Ukrajine som sa nikdy nestretol s problémom s ruským jazykom. Ovládam rovnako dobre ukrajinský aj ruský jazyk a komunikujem vždy s partnerom v jeho jazyku. Historicky ľudia mojej generácie na Ukrajine vedia po rusky, keďže sme žili v Sovietskom zväze. Mladší ľudia sa v ruštine učia a komunikujú. Síce z roka na rok menej, ale všetci jej rozumieme.,“ odpovedá. „Lenže u nás na Slovensku veľa ľudí hovorí, že používať ruštinu na Ukrajine je teraz nevhodné. Aj mňa na to upozorňovali,“ oponujem. „Teraz sa my na Ukrajine snažíme zbaviť všetkého ruského, vrátane ruského jazyka, len preto, že Rusi zaútočili na našu zem, obsadili naše územie a zabíjajú našich ľudí,“ reaguje Ivan.
Ivan je pohraničník. Keď ruská armáda vo februári 2022 zaútočila, stáli proti nej na len príslušníci pohraničnej stráže vyzbrojení pechotnou výzbrojou. „Mali sme automaty (pušky) a ľahké mínomety. Proti nám sa valili tanky a obrnené transportéry. Museli sme ustupovať. Ak by sme ostali na pozíciách, pobili by nás do jedného bez výraznejších strát. Bola by to zbytočná smrť,“ opisuje úvodné dni bojov. „Rusi získali Cherson v podstate bez boja a postupovali ďalej na Mykolaiv a Odessu. Rovinatá, poľnohospodárska oblasť nepredstavovala pre ťažkú techniku žiaden problém a nám neposkytovala možnosť vybudovať si obranné postavenie,“ pokračuje.
Pýtam sa, ako potom zastavili ruský postup. Čakali na posily alebo na zbrane zo západu? „Ale kdeže. Pomohli nám poľnohospodári,“ odpovedá s úsmevom. „Poľnohospodári? Ako?“ nechápem. „Rusi postupovali podľa starých máp zo sedemdesiatych rokov. Odvtedy sa na Ukrajine toho pomerne veľa zmenilo. Na poliach medzi Chersonom a Mykolaivom vznikla sieť zavlažovacích kanálov tiahnucich sa zo severu na juh. Kanálov širokých skoro 4 a hlbokých 2 metre. A tieto Rusi na mapách nemali. Presunuli sme sa za tieto kanály, napustili ich vodou, zničili prístupové cesty cez kanály a zakopali sa. Pre ťažkú techniku predstavovali kanály neprekonateľnú ‘prírodnú‘ prekážku,“ vysvetľuje Ivan. „Potom stačilo mínometmi a delostrelectvom kontrolovať pokusy o výstavbu provizórnych premostení. A keď sme získali HIMARSy, začali sme úspešne likvidovať aj prístupové cesty pre zásobovanie prvosledových jednotiek. Bez dodávok sa Rusom úplne rozpadla logistika. Nemali čím strieľať, nemali čo jesť, nemali čím kúriť. Zásobovacie trasy boli dlhé a zraniteľné. A viedli cez pre Rusov nepriateľské územie. Územie plné partizánov. Tí buď priamo útočili na zásobovacia konvoje, alebo posielali údaje o ich polohe a potom to už bolo na našom delostrelectve a raketometoch. Za nami stála celá krajina s perfektne organizovanými dobrovoľníkmi. Veď s tým si sa už stretol. Takže Rusom neostalo nakoniec nič iné, len sa ‘takticky preskupiť’ až za Dneper. A verím že v tejto taktike budú pokračovať, až kým nebude oslobodená celá Ukrajina”.
Vladimír - riaditeľ detského domova
Rusko počas vojny na Ukrajine deportovalo z Ukrajiny skoro 20 tisíc detí. Mnohé pod zámienkou „ozdravných pobytov“ na okupovanom Kryme. Najľahšími obeťami ale boli a sú deti z detských domovov. Podľa doterajších štatistík ich ruskí okupanti uniesli skoro štyri a pol tisíca.
Vladimír pracoval ako riaditeľ jedného z detských domovov v Chersonskej oblasti. Hneď ako začala okupácia a deportácie detí, uvedomil si, že sa musí svojich zverencov „zbaviť“. Začal preto organizovať medzi zamestnancami a priateľmi „náhradné rodiny“ do ktorých detí umiestňoval. Okrem výroby falošných dokladov, musel vymýšľať aj krycie príbehy. Tie sa museli naučiť ako „pestúni“ tak aj deti. Lebo ťažko by sa vysvetľovalo napríklad že 26 ročná žena má sedem detí. Ale keď sú tri jej a po dve patria sestrám, čo žijú v zahraničí a sú na všetko „bumážky“ dá sa to uveriť. Len sa všetci museli držať príbehu.
Mnohé z detí následne evakuovali z okupovaného územia spolu s „rodičmi a pestúnmi“ do oblastí pod kontrolou ukrajinskej armády. Iné vyčkali v náhradných rodinách až do oslobodenia a teraz ich postupne zhromažďujú v novo organizovaných detských domovoch. Alebo ostávajú v nových rodinách. Pri evakuácii detí z okupovaných oblastí zohrali dôležitú úlohu zahraniční dobrovoľníci, ktorí utečencov prevážali.
"Dog" - bojový medik
Dog má 57 rokov. Je v jednotke najstarší. V civile bol dedinským „felčiarom“ na vojne je logicky medikom. Medikom v prvej línii. Pýtam sa koľko ľudí mu asi prešlo rukami. „Veľa, naozaj veľa. Pamätám si ale detailne len toho prvého. Potom to už išlo nejak automaticky. Raz keď bol naozaj zlý deň mal som skoro päťdesiat trojstoviek“. Trojstovka je v kódovom označení zranený, 450 v poriadku, 200 mŕtvy. „A boli aj nejaké dvestovky?“ pýtam sa. Dog sa trochu zháči. „Priamo u mňa nie. Ale keď je dvestovka úplne jasná, ani ju neriešim. Mám priority. Venujem sa trojstovkám. Ja som v prvej línii. Turniket, náplasť na pneumotoroax, izraelský obväz – to sú moje nástroje. Ja len stabilizujem. Odo mňa sa transportuje dozadu na medpoint. Tam už vedia dať komplexnejšie ošetrenie a prípadne zavolať aj evakuačné vozidlo a zariadiť prevoz do nemocnice,“ hovorí kľudným hlasom ako keby sme sa bavili o recepte na praženicu.
Cítim k tomu skromnému chlapovi obrovský rešpekt. Chcem sa mu nejako zavďačiť. Vyberám zo svojej lekárničky jeden turniket a modulárny obväz OLAES. „Ďakujem. CATovský turniket sa hodí. Ale heneto asi nepouužijem,“ bradou ukazuje na OLAES. „Prečo? Tamponádu nerobíš?“ nechápem. „Ty zvládneš tamponádu poležiačky?“ odpovedá otázku. „Lebo ja nie. A keby som si kľakol dá ma dole snajper,“ vraví. „Snajper? Hádam si označený ako zdravotník,“ krútim hlavou. „Nie som. Zdravotník je pre ruského ostreľovača prioritný cieľ. Rovnako ak ty s tou nášivkou PRESS na veste. Keď pôjdete zajtra so Srbom dopredu, radšej si ju daj dole,“ dodáva.
"Srb" - prieskumník
Srb bojuje od roku 2014. Predtým pracoval na polícii. Prihlásil sa ako dobrovoľník. Tri krát bol zranený. Naposledy v roku 2019. Dostal vtedy zásah do hlavy. Čo ho zasiahlo nevie. Z celej udalosti má len veľmi hmlisté spomienky a nepeknú jazvu na ľavej strane tváre. Ukazuje nám fotku čo mu spravili lekári keď ho ošetrovali. Neveriaco pozeráme. „Toto si vážne prežil?“ pýtam sa. „Áno. Prežil. Dali ma dokopy. Len zle počujem na jedno ucho, ľavým okom vidím len na päťdesiat percent,“ odpovedá. Za jazdy vyťahuje z vrecka igelitku s dokladmi. Jeden z nich mi ukazuje. „Som o invalid druhého stupňa,“ pokračuje s úsmevom. „A to ťa nezbavili brannej povinnosti?“ krútim hlavou. „Prečo by mali. Invalidom by som bol v civile. Tu som vojakom. Bránim svoju vlasť. A mierim aj tak pravým okom, takže je to v poriadku,“ vysvetľuje ako sa veci majú.
Neskôr v relatívnom bezpečí utajenej základne sa ho pýtame na rodinu. Drsnému chlapovi zrazu zvlhnú oči. Má dcéru. Mal aj manželku. Tá nesúhlasila, keď nastúpil ako dobrovoľník. Rozišla sa s ním. Dcéru odvtedy nevidel.
Srb je kus chlapa. Ale na to čo robí je podľa vlastných slov zbytočne veľký a ťažký. „Som veľký terč. Pre mňa je dôležité byť rýchly. Nohy sú pre mňa najdôležitejšie. A nosiť veľké telo stojí veľa energie. No a keď ma zrania, medici sa so mnou riadne zapotia, kým ma dostanú do bezpečia,“ vysvetľuje s úsmevom.
Saša - veliteľ mínometného oddielu
Tridsaťšesť ročný Saša p racoval ako technik u telekomunikačného operátora - inštaloval na výškových budovách antény a prenosové prvky. Neskôr skúsil šťastie v zahraničí - v Maďarsku pracoval v automobilke. Nakoniec sa ale vrátil do rodného Chersonu, otvoril si malú stolársku dielňu a začal vyrábať nábytok. Veľa pracoval, bol však spokojný a jeho rodina tiež.
Všetko sa zmenilo vo februári 2022. Rusi zaútočili na Cherson. Sašova žena s dcérkou odišli k príbuzným do Čerkasov. Saša narukoval do armády. Ako dobrovoľník. Absolvoval výcvik v Británii a nastúpil ako veliteľ mínometu v rodnom Chersone. Ochotne nám odpovedá na všetky otázky a vysvetľuje techniku a taktiku. "Ako veliteľ mínometu nerobím v podstate nič, ale musím vedieť všetko. Keď prídeme v boji o niekoho z obsluhy, musím byť pripravený zastúpiť jeho úlohu," vysvetľuje.
"Pirátska" jednotka v ktorej slúži má teraz zhruba polovičný stav. "Niektorých prevelili, iných zranili. A mali sme aj nejaké 200vky," vraví usmievavý chlap. "Máme ale šťastie na veliteľa. Igor je viac kamarát ako dôstojník. Veríme mu a on vie že sa na nás môže spoľahnúť," dodáva.
Boris - fotograf
Boris má 62 rokov. Žije vo Odese. V byte, ktorý kúpila jeho rodina v roku 1928. Boris by mal byť podľa ruskej propagandy mŕtvy. Boris je totiž Žid. Rusko-jazyčný Žid. Rusko-jazyčný Žid, žijúci v Odese. V meste kde „to“ v roku 2014 všetko začalo. V meste, kde takých ako on mali upaľovať za živa a vyhadzovať z okien. Boris po ukrajinsky rozumie ale nehovorí. Po rusky nám teda porozprával čo sa v roku 2014 v Odese odohralo. Rozpisovať sa o tom nemá veľký význam. Informácií je dosť.
Keď ideme mestom a míňame billboardy s fotkami obrancov Ukrajiny, Borisovi žiaria oči. Na mnohých z nich sú použité jeho fotky. V marci si Garik robil srandu, že Boris musí byť milionár, keď je autorom toľkých billboardov. Boris za ne nezobral ani kopejku.
Boris je vždy rád, keď sa môže k niekomu pridať na fotenie mimo mesta. Nemá auto. „Som ukrajinský dôchodca. Z dôchodku 130 EUR si auto dovoliť nemôžem,“ vysvetľuje. Keď prichádzame k jednotke „Pirátov“, pochvaľujú si že „Borisovo auto“ perfektne slúži. Nerozumiem a pýtam sa čo je to za auto. „No predsa ten mikrobus, čo nám Boris zohnal a daroval.“
Saša - pyrotechnik
Pred bránou rehabilitačného centra v Odse stretávam usmiateho vojaka bez nohy. Volá s Saša. Dávame sa o reči. "Som ženista. Ideme vždy hneď za prieskumom a čistíme cestu pre chalanov," začína. "No a jedného dňa som si pri akcii na Ostrove nedal pozor a na jednu som stúpil. Ozvala sa rana, odhodilo ma. Keď som sa spamätal, cítil som divnú bolesť na ľavej nohe. Pozrel som dole a chodidlo bolo fuč. Ostali mi tam len zvyšky nohavice a nejaké krvavé veci. Vedel som že je zle. Našťastie turniket som mal založený a tak som ho dotiahol koľko som vládal. Nožom som odrezal to čo mi tam viselo. Potom som vysielačkou som volal pomoc. Prišiel čln a evakuovali ma. Všetko to trvalo dlho. Kým som sa dostal na stôl prešli hodiny. Celý čas som mal škrtidlo. Tkanivo odumrelo a preto mi ju museli dať preč od kolena. Ale žijem. To je dôležité, " rozpráva nám svoj príbeh, kľudným hlasom.
"Sľúbili mi protézu. Len je drahá. Vraj 5 tisíc dolárov. Tak čakám kým sa na ňu nájdu peniaze," pokračuje smutne trochu smutnejšie. "Ale sú teraz aj dôležitejšie veci ako moja umelá noha," dodáva.
"No ale keď budeš mať protézu, budeš zase behať ako srnec," snažím sa odľahčiť situáciu.
"To neviem. Ale aspoň sa budem môcť vrátiť za chalani k našej jednotke," odpovedá.
"Kam sa chceš vrátiť? K jednotke? Na front?" pýtam sa pre istotu, či som správne rozumel.
"Jasne k jednotke. Nebudem už môcť ísť čistiť cestu pre útok, ale sú aj menej náročné a nie také nebezpečné úlohy. Budem len s detektorom hľadať míny na oslobodených územiach. To môžem aj s protézou," vysvetľuje.
"Ale veď si invalid. Už nemusíš bojovať," oponujem.
"Kým je moja krajina vo vojne, som vojak a bojovať musím. Aj s jednou nohou," končí diskusie Saša.
Tetyana - dobrovoľníčka
Tetyana Marko Remenyuk organizuje tábory pre matky s deťmi, ktorých otcov zabili ruskí vojaci vo vojne alebo sú v ruskom zajatí. Rovnaký osud postihol aj ju. Tetyana je z Luhanskej oblasti. V roku 2014 opustili s manželom a ročným synčekom domov. Manžel narukoval ako dobrovoľník. Zahynul o pár týždňov. Tetyana poslala syna k starému otcovi a sama zostala na fronte ako dobrovoľníčka. Po čase sa zoznámila s „Markízom“. Zamilovali sa do seba a nedávno sa vzali. Markíz je tiež vojak. Prieskumník.
Keď bolo jasné, že Mariupoľ obrancovia už neudržia, letecky tam dopravili Markízovu jednotku. Jej úlohou bolo mesto brániť čo najdlhšie a viazať tak ruské sily. Odolávali presile dvadsiatich dvoch tisíc agresorov. Markíz padol do zajatia. Vypočúvali ho a mučili. Tatiane neskôr povedal, že ho mlátili aj dvadsaťštyri hodín v kuse, potom ho polomŕtveho hodili do cely a len čo sa ako-tak pozviechal, zobrali ho a bitka pokračovala.
Tetyana mu posielala správy na „hluchý“ telegramový účet. Písala mu, ako sa má, čo robí a že naňho čaká. Netušila, či žije a či si ich niekedy prečíta. Po ôsmich mesiacoch Markíza s ďalšími spolubojovníkmi vymenili za zajatých nepriateľov. Vrátil sa domov, ale nie nadlho. Len čo sa zotavil, odišiel späť na front. Na líniu nula. Na svoje miesto.
Medzitým aj Tetyana našla svoje miesto. Pomáha ženám a deťom s rovnakým osudom. Okrem iného pre ne organizuje týždňové tábory na Zakarpatí. Môžu v nich načerpať nové sily, zabudnúť na svoju ťaživú situáciu a absolvovať arteterapie, ktoré im pomôžu zvládnuť stratu milovaného manžela a ocka.
Bez pomoci spoza hraníc by obrana Ukrajiny nebola možná
„Dobrovoľníci dodávajú armáde zhruba 50% výstroje. Oblečenie, potraviny, lieky, drony. Nebyť ich, už sme dávno porazení. Bojujeme na dvoch frontoch. My tam vpredu s rašistami a dobrovoľníci tu v zázemí,“ povedal nám raz pohraničník Ivan. Sme NEZLOMNÍ a pomáhame. Nekončíme a neskončíme, kým ruskí okupanti neopustia územie Ukrajiny. Pokračujeme v našich zbierkach na podporu nezlomných obyvateľov a obrancov Ukrajiny. Uctite si s nami pamiatku na nezlomných partizánov v SNP podporou nezlomných obrancov Ukrajiny. Môžete tak urobiť aj cez niektorú z našich kampaní na platforme DONIO.
Zbierka na pneumatiky pre Hummre pre prieskumnú jednotku PERÚN
Zbierka na turnikety / škrtidlá na zastavenie masívneho krvácania
Ďakujeme za Ukrajinu! Ďakujeme za Slovensko!
Nezlomní - Jana Čavojská a Marcel Rebro
