Meniť zákony podľa momentálnych potrieb „našich ľudí“ už slovenská vládna moc zvláda pomerne rutinne. Keď prekážali kajúcnici, zrazu bolo treba meniť pravidlá ich využívania a spochybňovať ich výpovede. Keď trestné kauzy nepríjemne dobiehali ľudí z vlastného politického okruhu vrátane Tibora Gašpara, prišla veľká rekonštrukcia Trestného zákona. Náhoda je, samozrejme, veľmi tvorivá politická disciplína.
A teraz máme ďalší problém. Ľudia si z politikov robia srandu. Nuž, aj na to sa dá skúsiť nájsť paragraf.
Nie, v návrhu zákona nie je napísané: „Z Roberta Fica sa nesmie robiť sranda.“ Zatiaľ. Koaliční poslanci SNS Karol Farkašovský, Dagmar Kramplová, Andrej Danko a Adam Lučanský však predložili parlamentnú tlač 1266, ktorá má chrániť ľudí pred falošnými, technicky vytvorenými alebo pozmenenými záznamami.
Samotná myšlienka nie je absurdná. Deepfake, v ktorom niekomu vložíte do úst výrok, ktorý nikdy nepovedal, môže človeku reálne zničiť povesť, kariéru či súkromie. Takéto zneužitie má mať právne následky. Problém začína tam, kde je zákon napísaný tak široko, že jeho hranice bude možné naťahovať podľa potreby.
Do priestupkového zákona má pribudnúť ustanovenie umožňujúce postihnúť technicky vytvorený alebo pozmenený záznam, ak je konanie spôsobilé poškodiť človeka „na cti, ľudskej dôstojnosti alebo narušiť jeho súkromie“.
A tu sa dostávame do zaujímavej oblasti. Čo presne znižuje dôstojnosť politika? Karikatúra? Fotomontáž? Satirické video? Obrázok sociálneho demokrata v sovietskej uniforme s dvoma hodinkami na jednej ruke?
To je, samozrejme, očividná satira. Lenže zákony sa nepíšu iba pre dobrú vôľu ich autorov. Píšu sa aj pre policajta, prokurátora, úradníka či sudcu, ktorý ich bude o pár rokov vykladať. A práve skúsenosť s „kajúcnikmi“ ukazuje, ako rýchlo sa môže politická moc rozhodnúť, že právny nástroj, ktorý jej ešte včera neprekážal, je dnes zrazu zásadným problémom.
Návrh ide ešte ďalej. Do trestného činu nebezpečného elektronického obťažovania chce doplniť technicky vytvorený alebo pozmenený záznam, ktorý môže „značnou mierou ohroziť jeho vážnosť alebo privodiť mu inú vážnu ujmu na právach“.
Tu treba zostať presný. Jedna karikatúra automaticky neznamená tri roky v base. Pri tomto trestnom čine existujú aj ďalšie podmienky a musí ísť o závažnejšie konanie. Lenže pri trestnom práve je úplne legitímne pýtať sa, prečo sú pojmy ako „vážnosť“, „vážna ujma“ či hranica medzi škodlivým deepfakeom a politickou satirou ponechané na následný výklad.
Najmä v krajine, kde sme práve sledovali, ako sa po voľbách zásadne mení trestná politika štátu a ako sa z kajúcnikov, ktorých výpovede pomáhali rozpletať korupčné a policajné kauzy, stala jedna z hlavných politických nadávok. Ak sa môže zo dňa na deň zmeniť pohľad štátu na kajúcnika, nie je úplne paranoidné pýtať sa, ako bude raz štát pozerať na karikaturistu.
Zaujímavé je aj to, že pri občianskoprávnej časti existujú tradičné výnimky pre umelecké a publicistické použitie. Pri priestupkovej a trestnoprávnej rovine však slová satira, paródia či karikatúra výslovne nenájdeme.
A pritom by stačila jednoduchá poistka. Jasne napísať, že zákon nemá postihovať zjavne satirický, parodický, karikatúrny či umelecký obsah, pokiaľ nejde o vedomé vydávanie falzifikátu za autentický záznam s cieľom niekomu spôsobiť vážnu ujmu.
Fico už raz skúšal poraziť karikatúru
Robert Fico pritom so súdnou ochranou pred humorom už isté skúsenosti má. V roku 2009 ho Shooty nakreslil u lekára s röntgenovou snímkou, na ktorej mu chýbala chrbtica. Predseda Smeru sa neurazil politicky, ale právne, a od Petit Pressu žiadal ospravedlnenie a 33-tisíc eur.
Okresný súd žalobu zamietol. Fico sa odvolal. Krajský súd ju zamietol tiež. Najvyšší súd potom rozhodnutie zrušil pre procesnú chybu a vec vrátil späť – nie preto, že by na röntgene dodatočne objavil chrbticu.
Fico nakoniec žalobu stiahol. Takže výsledok bol celkom symbolický: Shootyho karikatúra zostala, 33-tisíc eur neprišlo a chýbajúcu chrbticu sa nepodarilo doplniť ani súdnou cestou.
Súdy pritom v tomto spore pripomenuli základnú vec, na ktorú politici občas zabúdajú: vrcholový politik musí zniesť podstatne vyššiu mieru kritiky než bežný človek. A karikatúra je zo svojej podstaty prehnaná. Keby mala politika zobrazovať objektívne a bez nadsádzky, nevolala by sa karikatúra, ale fotografia na občiansky preukaz.
Možno teda netreba vymýšľať nové možnosti, ako chrániť politikov pred tým, že sa im ľudia smejú. Jedna taká skúška už prebehla. Nedopadla pre politika práve slávne.
Zlatá mreža 2.0?
Za socializmu sa o politických vtipoch rozprávalo opatrne. Nie preto, že by komunisti nemali zmysel pre humor. Oni ho mali. Len nie vtedy, keď boli pointou oni. Ľudovo sa hovorilo aj o „súťaži o Zlatú mrežu“ — teda o tom, že za príliš odvážny politický vtip sa človek mohol dostať do problémov.
Dnes sme, našťastie, inde. Robert Fico nie je Gustáv Husák, Facebook nie je krčma s príslušníkom ŠtB pri vedľajšom stole a za vtip o predsedovi vlády sa do väzenia nechodí. A bolo by dobré, keby to tak zostalo.
Demokratický politik má totiž jednu veľmi nepríjemnú povinnosť: musí zniesť aj výsmech. Nemusí sa mu páčiť, nemusí sa na ňom smiať a pokojne ho môže považovať za primitívny, nevkusný alebo nespravodlivý. Ale nemal by naň potrebovať Trestný zákon.
Ak sa totiž vláda stane groteskou, existujú dva spôsoby, ako odstrániť karikatúry. Prvý je obmedziť karikaturistov. Druhý je prestať robiť z vlády grotesku.
Ja by som odporúčal ten druhý. A dovtedy si z nich budeme robiť srandu ďalej. Aj s dvoma hodinkami a bez chrbtice.
Kým sa tu rieši, kto si z koho robí srandu, v Ukrajine sa riešia podstatne vážnejšie veci. Aj preto ďalej pomáhame dronmi.
