Miesto s najlepšie zachovanou brutalistickou architektúrou, prielivom niekoľkých kompletne odlišných kultúr a najživším nočným životom v Európe, zároveň jedno z najstarších miest na celom európskom kontinente. Reč je o Belehrade, kapitole Srbskej republiky.
Po prvom dni nášho roadtripu strávenom v klasicky stredoeurópsky vyzerajúcich mestách Subotica a Novi Sad sme sa vydali na juh smerom k hlavnému mestu Belehradu. Prechádzali sme skrz národný park Fruška Gora, kde sme navštívili 2 ortodoxné chrámy, Novo Hopovo a Staro Hopovo. Konečne ochutnávka viac tradičnej srbskej kultúry!
Cestou k chrámom sme zastavili pri pocestnom predajcovi ovocia a zeleniny, aby sme si kúpili klasickú pálenku rakiju a paprikovú zmes ajvar. Keď sa nás pán domáci pýtal odkiaľ sme a spomenuli sme Slovensko, pánova odpoveď bola: „Aaa, Slovačka? Najlepšie samopale!“ Nuž... vitajte v Srbsku?
Po tomto úsmevnom zážitku, vybavení pár percentami navyše (v kufri, samozrejme), sme pokračovali na diaľnicu do Belehradu, za ktorej 46 kilometrov sme zaplatili neuveriteľných 61 centov. Srbsko sa nám začínalo páčiť stále viac.
Vzhľadom na to, že sme do Belehradu dorazili v sobotu po 14:00, kedy je parkovanie na otvorených nestrážených parkoviskách pri bytovkách a supermarketoch zadarmo (v nedeľu je zadarmo celý deň), tak sme auto hneď odstavili a šli si pozrieť niekoľko nezrekonštruovaných socialistických blokov. Medzi najviac brutalizmom nasiaknuté bloky patria Blok 22, 23, 28, 30, 61, 62 a 63. Pôvodný plán bolo nechať auto odstavené celý deň a obehať si Belehrad pešky, rýchlo sme však vytriezveli keď sme zistili, že len jeden blok je veľký asi ako polovica Bratislavy a na druhú stranu mesta by nám to trvalo peši tak týždeň. V aglomerácii Belehradu žije okolo 1,7 milióna ľudí.
V blokoch je možné sa prijateľne najesť v drobných stánkoch a reštauráciách s ešte prijateľnejšími cenami okolo 3€ za porciu.
Posilnení kávou a obedom z reštaurácie (pani asi turistu vo svojej prevádzke ešte nevidela, bola veľmi prekvapená naším výberom miesta na obed – pravdupovediac sa jej nečudujem) bol čas obzrieť si aj ďalšie prvky socialistickej architektúry naprieč celým Belehradom. Začali sme východnou bránou do mesta, tzv. Zepter building, kde sme na recepcii našli plagát Che Guevaru a pána oblečeného do 80. rokov minulého storočia počúvajúceho The Ramones. Viac komunistické to byť už asi nemohlo, my ako lovci brutalizmu sme sa však nevedeli vynadívať, to miesto bolo ako teleport 40 rokov dozadu.
Odtiaľ sme pokračovali ku bývalému veliteľstvu vzduchostrelectva, ku kedysi najluxusnejšiemu Hotelu Jugoslavija a k budove vlády nazývanej Srbský palác (ktorá bola obohnaná lešením, na vizualizáciu je potrebné použiť predstavivosť).
Popri Dunaji sme dokráčali k múzeu moderného umenia, ktoré bolo inšpirované povstaniami proti režimu a vystavovalo mnoho motivujúcich diel.
Belehrad je predelený dvomi riekami (Dunaj a Sáva) na tri časti. Za Dunajom sme neboli, za Sávou sa však nachádza staré centrum mesta, ktoré má tiež čo ponúknuť a je zaujímavé aj svojou multikultúrou. Na brehu rieky Sávy je vybudovaný malý Dubaj – v roku 2014 sa istý dubajský podnikateľ rozhodol investovať milióny na rozvoj Belehradu a v priebehu jedného roka sa vystavala celkom nová mestská štvrť s najmodernejšími architektonickými prvkami, veľmi pripomínajúca emirátske metropoly svojimi výškovými budovami a využitím skla a svetelných prvkov.
Centrum Belehradu svojimi socialistickými ulicami celkom pripomína Budapešť, je tu však zachovaných značne viac architektonických lahôdok – typicky brutalisticky betónových budov, na ktoré sme nikde mimo Belehradu zatiaľ nenatrafili. Za zmienku stojí veľká ortodoxná kupola Katedrály sv. Sávu a tehlový Chrám sv. Marka. Najväčší bulvár Kneza Mihaila je na jednej strane zakončený Námestím Republiky a na druhej strany ústi do Belehradskej pevnosti, v ktorej je zachovaných mnoho historických vojnových artefaktov.
Na ďalšie ráno nás pri vchode do Belehradskej pevnosti prekvapilo štvoro vystavených raketometov, ďalej nás čakali aj rôzne tanky a balistické strely. Také sa u nás teda len tak nevidí, navyše zdarma v centre mesta. Nuž... iný kraj, iný mrav, bol to však jednoznačne zaujímavý kultúrny prvok, bez ktorého by Belehrad zrejme nebol tak fascinujúce mesto.
Predtým, ako sme sa vybrali do prírodnej časti našej expedície, sme sa zastavili ešte pri budove Toblerone – obyčajná, avšak veľmi špecifická bytovka na predmestí Belehradu, tiež jeden z architektonických skvostov, ktoré toto mesto ponúka.
Zaujímavou súčasťou mesta je aj mestská časť London. V minulom storočí bola snaha zmodernizovať mesto aby sa viac podobalo západným ideálom a v okolí Hotela London sa vystavalo množstvo budov štýlom pripomínajúcich ulice Londýna.
V Belehrade sme strávili dokopy cca 24 hodín, na rýchlu prehliadku všetkého podstatného a známeho to určite stačilo. Keby sme boli lepšie organizovaní a nesnažili sa zo začiatku prejsť mesto peši, tak by sme boli stihli aj Múzeum Juhoslávie, ktoré jednoznačne stojí za návštevu. Nuž... o dôvod viac sa sem vrátiť. Ubytovanie je možné nájsť aj za lacný peniaz, súkromná izba za 10€/osoba/noc nie je vôbec problém. Gastronómia je... nuž, úchvatná ako stále. Ceny sú vo všeobecnosti veľmi prijateľné.
Belehrad je bezpochyby jedno z miest, kam sa bez váhania znova vrátime. Vo všetkých našich kritériách získalo 10/10 (dokonca aj v možnostiach parkovania) a zaslúžilo by si preskúmať aj viac dopodrobna, prípadne si tu na chvíľu vyskúšať aj život domáceho. Tentokrát sme tu však dlhšie zostať nemohli, keďže ďalšie dni nášho roadtripu nás čakali krásy národného parku Tara, rieka Dráva a konečne poriadny kempingový život.
