Lúče vychádzajúceho slnka odrážajúce sa na vodnej hladine, rybári potichu sediaci na rybárskych stoličkách pri brehu jazera. Tráva vlhká od rosy, chladný ranný vzduch, prebúdzajúca sa príroda. Takto vyzeralo piate ráno nášho balkánskeho roadtripu a zároveň predposledné ráno nášho pobytu v Srbsku. Stan sme rozložili pri drobnom jazierku pod priehradou Zaovine v západnom Srbsku v oblasti národného parku Tara. Jazierko je z jednej strany lemované vysokým skalným valom, druhá strana tejto podlhovastej vodnej plochy je obklopená rákosím a pálkami. Za našimi chrbtami sú pasienkami pokryté kopce s pasúcimi sa ovečkami. Konáre stromov sa prehýbajú pod náporom jabĺk.
Noc bola chladná, predzvesť blížiacej sa jesene. Mierne som v noci prechladla, budúcnosť stanovania v najbližších dňoch je otázna. Na plynovej bombe si pripravíme raňajky, balíme stan a poberáme sa ďalej.
Dnes už Taru opustíme, pohoria západného Srbska však budeme spoznávať naďalej. O 10:30 nás v dedine Mokra Gora, vzdialenom od nás asi hodinu a pol cesty, čaká jazda historickým vlakom Šargan 8. Z hustého ihličnatého lesa sa postupne stáva redšia kosodrevina, stúpame stále vyššie, aby sme potom mohli znova klesnúť do ďalšej doliny. Popri ceste míňame mnoho pocestných predavačov domáceho medu, lesného ovocia a rakije.
Mokra Gora bola rokmi pretransformovaná na komerčné stredisko. Okrem zrekonštruovaného hlavného ťahu, ktorý ju spája s mestom Užice a diaľnicou, tu vyrástlo aj niekoľko hotelov a atrakcií a v oblasti je veľmi populárny eko turizmus. V roku 2021 bola dokonca vyhlásená organizáciou UNWTO za jednu z najlepších turistických dedín na svete. Nás pri vytváraní bucketlistu na roadtrip po Balkáne zaujali konkrétne 2 miestne špecifiká – historická úzkokoľajka Šargan 8 a skanzen Drvengrad-Mečavnik.
Dopátrať sa k informáciám ohľadom Šargan 8 bez toho, aby sme sa stali súčasťou prehliadky so sprievodcom alebo aby sme zbytočne neplatili za administráciu predaja tretej strane, je majstrovstvo vyššieho stupňa. Napokon sme sa dopátrali k e-mailu (predrez@srbrail.rs), cez ktorý sme si priamo rezervovali lístky a 10:00 sme si ich na hlavnej stanici v Mokrej Gore vyzdvihli. Presne o 10:30 sa vlak pohol a vydali sme sa za niekoľko hodinovým spoznávaním okolitej prírody.
Šargan 8, alebo Šarganska osmica, je historická úzkokoľajová želeničná trať vybudovaná počas prvej svetovej vojny za účelom prepojenia Srbska a Rakúsko-Uhorska. Momentálne funguje už len časť trati medzi Mokrou Gorou a stanicou Šargan Vitasi, ktoré sú od seba vzdialené približne 15 kilometrov a 300 výškových metrov. Trať prekonáva výškový rozdiel 22 tunelmi a 5 mostami a relatívne prudkým stúpaním, ktoré je ale doprevádzané výhľadmi na okolité kopce a dolinu medzi nimi. Vozne sú ladené do štýlu tridsiatych rokov minulého storočia. Celý zážitok trvá približne 2 a pol hodiny, počas ktorých vlak niekoľkokrát zastaví, či už za účelom preskúmania špecifickej atrakcie, alebo len za účelom rýchlej obhliadky výhľadu a pár fotiek.
Z kopca sme v jeden moment zahliadli drobný chrám v koryte rieky hlboko pod nami. Keďže sa nám po predchádzajúcom dni venovanom prírode už žiadalo zažiť aj trocha srbskej kultúry (a ortodoxné chrámy sú navyše moja srdcovka), rozhodli sme sa tento chrám bez mena neskôr vyhľadať a preskúmať zblízka. Chrám leží v rezervácii Bele Vode, ktorá okrem spomínaného chrámu ponúka aj možnosť niekoľko kilometrov dlhej prechádzky pozdĺž koryta potoka, cez ktorý prechádza niekoľko historických kamenných mostov a v ktorom je na vyhradených miestach možné sa aj kúpať. Vyššie v rezervácii sa nachádza aj drevený kostolík a vodopády, ktoré sme ale pre nedostatok času obišli.
Drvengrad-Mečavnik je umelo vytvorená napodobenina typickej balkánskej dedinky z minulých storočí. V areáli sa nachádzajú desiatky chalúpok roztrúsených po celom rezorte, z ktorých každá ponúka čosi iné – od ubytovania a cukrárne až po ukážku tradičných remesiel a predaj vlastnoručne vyrobených produktov.
Na náš vkus bola Mokra Gora príliš presýtená ľuďmi; vlak bol plný a Drvengrad vyzeral ako typická atrakcia, ktorú by sme očakávali skôr v západnej Európe. Nebola to práve naša šálka kávy, miesto je vhodné skôr pre rodiny s deťmi ako pre mladých ľudí vyhľadávajúcich zvláštne a opustené miesta. Na náš zoznam sa dostala na základe skromných 66 recenzií na internete, v tomto prípade to však bol náš prvý krok vedľa a malé množstvo recenzií sa nerovnalo malému množstvu návštevníkov. Našťastie nás už o pár chvíľ čakala zmena prostredia, akú nečakal ani jeden z nás.
Ihličnatý les nahradila kosodrevina, kosodrevinu nahradili planiny. Sme nad hornou hranicou lesa. Prichádzame do mesta Zlatibor, ktoré už na prvý pohľad rastie závratnou rýchlosťou. Desiatky rozostavaných výškových budov, stĺpy lanovky týčiace sa nad mestom, nespočetné množstvo tabúľ smerujúcich nás k reštauráciám a atrakciám. Zlatibor úspešne obchádzame.
Naším ďalším cieľom je Ribničko jezero, kam sa najprv dostaneme po hlavnej ceste. Hlavná cesta je nuda, vyberáme sa preto na našej formule znova do terénu a po prašnej kamenistej ceste sa vozíme niekoľko hodín okolo jazera a užívame si pohľady na holé pláne. Nad jazerom premáva lanovka začínajúca v meste Zlatibor a pokračujúca až na vrch ďalej ležiacej hory Tornik, táto komerčná atrakcia nás však nezaujíma a radšej schádzame nižšie k brehu a skúšame vodu.
Ribničko jezero je dokonalé miesto na kemping, po predchádzajúcej chladnej noci a mojej nádche však neriskujeme osud a rezervujeme si ubytovanie za neuveriteľných 7,50€ na osobu neďaleko čiernohorských hraníc.
Za západu slnka sa vyberáme k Zlatarskému jazeru a ďalej k hraniciam, spoznávame cestou srbský vidiek a užívame si končiaceho dňa. Ubytovanie sme našli v dedinke s pár obyvateľmi, domáci nás vítajú s rakijou, čajom a medom. Dlho do večera sa rozprávame, vymeníme si dokonca kontakt, v noci sa rozlúčime a ideme plánovať ďalší deň.
Piaty deň nášho roadtripu bol slabší, ako sme čakali, Mokra Gora z rána na náš nezanechala až taký dojem a pre zhoršujúci sa zdravotný stav sme to nemohli ani kompenzovať kempingom pri krásnom Ribničkom jazere. Z tohto dôvodu mierne zmeníme pôvodnú trajektóriu skrz Čiernu Horu a rozhodneme sa v nasledujúcich dňoch absolvovať niekoľko vysokohorských túrbv národnom parku Durmitor v Čiernej Hore. V akom poradí? To nikto zatiaľ nevie. O tom je ale predsa roadtrip.
