Pri zadaní slov „národný park Tara“ do vyhliadavača človeku mnoho výsledkov nevybehne. Ani dostať sa k relevantným a nápomocným informáciám jednoduché nie je, väčšina je v srbčine alebo v ruštine. Prirodzene sme takýto kút sveta museli navštíviť, keďže neznáme a nepopulárne = pre nás o to zaujímavejšie. Srbské články o Tare sa nezhodovali ani vo východiskových bodoch jednotlivých túr, jednu vec však všetky mali spoločnú – výstrahu o nadmernom množstve voľne žijúcich medveďov. A presne sem sme sa my vybrali stanovať a žiť nadivoko na niekoľko dní.
Štvrtý deň nášho roadtripu sme sa zobudili v kempingovej chatke pri jazere Peručac ležiacom na rieke Drine oddeľujúcej Srbsko od Bosny a Hercegoviny. Rieka bola ráno zahalená v opare, jemná hmla sa vlnila ponad ihličnatý les ležiaci za našimi chrbtami. V noci spŕchlo, vo vzduchu sa niesla vôňa trávy a húb, leto sa už pomaly blížilo ku koncu. Skoré zamračené ráno sme sa rozhodli prečkať pri čaji a palacinkách, pred 9 sme sa však už zbalení vydali na cestu.
Strmými serpentínami sme sa od dediny Peručac postupne dostali znova do kopcov. Pred nami sa otváral hustý ihličnatý les nepoznamenaný modernou dobou. Les sa striedal s planinami, kde tu stála drobná drevená chatka, až sme napokon dorazili do dediny Mitrovac, ktorá je vstupnou bránou k dvom najvýznamnejším túram v NP Tara.
Mitrovac je križovatkou niekoľkých ciest pretínajúcich národný park. Jednou cestou sme sa sem práve vyšplhali od bosniackych hraníc, ďalšou drobnou cestou sa dá dostať hlbšie do národného parku k jazeru Zaovine, a napokon tu končí aj hlavná cesta, ktorou sa sem štandardne dostane väčšina srbských turistov, pre ktorých je Tara príjemnou víkendovou a dovolenkovou destináciou. A má aj prečo byť, celkom rýchlo sme zistili, že 3 dni, ktoré sme si na Taru vyhradili, sú pomerne krátky čas na preskúmanie všetkého, čo Tara ponúka.
Mitrovac je typická drobná horská usadlosť plná drevených chatiek nenarušená do oka bijúcimi betónovými stavbami. Okrem niekoľkých stánkov so suvenírmi tu nájdeme aj pár apartmánov a hotelov, eko skanzen a náučný chodník. Čo je podstatnejšie, Mitrovac je východiskovým bodom pre túru na Banjsku stenu, ktorá ponúka krásny výhľad na rieku Drinu a Bosnu na druhej strane. Zároveň je však na srbské pomery celkom preplnená, pohľady však určite stoja za to. Formulu sme odparkovali na parkovisku v dedine a vydali sa na cestu. Po chvíli sa k nám pridal náhodný psík (bežná vec na Balkáne), ktorému sme dali meno Uhorka, a pokračovali sme ďalej do kopca. Po asi dvoch kilometroch strávených na prašnej ceste sme pochopili, že tudy cesta nevede. 9 kilometrov od dediny ku vyhliadke a 9 kilometrov naspäť po takejto nudnej ceste neprichádzalo do úvahy, vrátili sme sa teda po auto a vybehli autom až na druhé vyššie položené parkovisko. Rovnaký nápad mala evidentne väčšina ostatných turistov, keďže zatiaľ čo dole stáli 2 autá, tu bolo plno. Odtiaľ to k vyhliadke je už asi len 20 minút peši po príjemnej lesnej cestičke.
Pri Mitrovaci sa nachádza aj chránená krajinná oblasť Crveni potok. Dvojkilometrová prechádzka rezerváciou ponúka mnoho krásnych pohľadov na vysoké kmene ihličnanov starých niekoľko stovák rokov a červený podklad, po ktorom dostala svoje meno. Súčasťou rezervácie je aj tzv. "Tepih Livada" - lúčka pokrytá machom pripomínajúcim vzhľad mäkkého koberca. O tomto mieste sme sa dočítali iba v jednom článku, ani z neho však nebolo jasné, kde sa Crveni potok nachádza, či je potrebné platiť za vstup a či sa Tepih Livada spomenutá v jedinej recenzii po anglicky (ako Carpet Meadow) nachádza práve tu. Aby som zodpovedala na všetky otázky: vstup do rezervácie je hneď vedľa parkoviska pri eko skanzene, výstup je buď naspäť po vlastných stopách alebo približne 2 kilometre ďalej vedľa cesty medzi Mitrovacom a jazerom Zaovine, vstup je voľný a Tepih Livada je lokalizovaná po ľavej strane po asi 1100 metroch chôdze.
Z Mitrovacu je lesnými cestičkami možné sa dostať aj do hlbokých končín Tary. Hranicu Srbska v tejto oblasti lemuje rieka Drina vytvárajúci prírodný kaňon. V jeho okolí je množstvo ťažšie dostupných vyhliadok, rovnako ako množstvo kopaníc odrezaných od sveta vysokohorských pasienok s ovečkami a drobnými chatkami. Na ich návštevu je však potrebné buď terénne auto, alebo vyhradenie si aspoň 5-6 dní na poriadne dlhšie turistiky s potrebou nocovania v lese (medzi medveďmi). Tara je plná zákutí videných minimom ľudí, boli sme až prekvapení, ako môže každá odbočka od cesty viesť k ďalšiemu zaujímavému cieľu. Postupne sa nám menili plány.
Pôvodne posledným cieľom tohto dňa bolo jazero Zaovine ležiace niekoľko kilometrov hlbšie do lesa. Cesta sa stále zužovala, kvalitný asfalt nahradili betónové kvádre a pred nami sa začali otvárať pohľady na Zaovinské jazero. V skutočnosti ide o umelo vytvorenú priehradu z 80. rokov minulého storočia, ktorá svojou energiou zásobuje celý región okolo mesta Bajina Bašta.
Slnko bolo vysoko nad našimi hlavami a nastal čas nájsť si miesto na kemping. 42 kilometrov dlhou cestou sme obišli celé jazero, niekoľko krát zišli dole k vode, párkrát z týchto skvelých miest pri brehu tlačili auto naspäť na cestu a v konečnom dôsledku sme nenašli jediné vhodné miesto. Reliéf okolo hladiny bol strmý, prípadne nebola v okolí prístupná žiadna pláž, kde by sme sa večer mohli okúpať. Došli sme až na priehradu, strácali sme pomaly nádej a zmierovali sme sa s faktom, že budeme musieť spať na nejakom nudnom mieste v lese, keď tu zrazu... nádherný výhľad na menšie jazierko ležiace tesne pod stenou priehrady. Signál sem nedosiahol, offline mapy sme si, samozrejme, nestiahli, naslepo sme sa teda vybrali hľadať prístupovú cestu k jazierku.
Jazierko bolo zblízka krajšie ako hore z priehrady. Vysoká skalná stena lemovala opačnú stranu po celej dĺžke jazierka. Rákosie a pálky obklopovali jazierko z druhej strany. Na hladine sa vznášali lekná, pomedzi ktoré plávali kačičky a labute. Na kúpanie vhodné nebolo, plocha na drobnom polostrove však bola viac ako dokonalá na zloženie kotiev a stavbu nášho dočasného domova. Spokojní s výsledkom lovu na kempingové miesto sme sa rozhodli vybrať sa ďalej po lesných cestičkách objavovať ďalšie zákutia Tary.
Zašli sme do každej odbočky, zastavili sme všade, odkiaľ ešte drobnejší chodník viedol hlbšie do lesa, až napokon slnko zašlo za vysoké kopce nad nami a bol čas vrátiť sa naspäť k priehrade a okúpať sa. Okrem krásneho jazierka s kačičkami sme našli ešte niekoľko ďalších menších jazierok a močiarov a pár pôsobivých výhľadov na lesy s občasnými skalami a skalnými stenami. Pri jednom takom močiari sedel starší pán, evidentne dlhodobo bývajúci v karavane za ním. Čítal si noviny, na nohách mal obuté topánky do vody, naokolo mal asi 10 nádrží s pitnou vodou a fajčil.
Pomaly sme sa vrátili k jazeru Zaovine, našli pláž vhodnú na okúpanie sa a do západu slnka sme sa kúpali v príjemne vlažnej vode.
Podvečer sme strávili v jednej z dvoch reštaurácií v tejto oblasti pri peknom výhľade na jazerá a holé kopce v okolí. Odtiaľ sme sa pobrali k stanu a do neskorej noci sledovali hviezdy a popíjali víno. Život bol fajn. Užívali sme si prítomný okamih a zároveň sa tešili na ďalší deň a ďalšie spoznávanie národného parku Tara a srbského vidieku.
