ťažko sa odoláva nutkaniu vrátiť sa späť pri každej možnej príležitosti.
Po krátkych výletoch do vnútrozemského Bulharska v marci a pobrežnej Čiernej Hory v apríli sme sa rozhodli naplánovať si ultimátny roadtrip, ktorý by nás vzal do všetkých zákutí Srbska, vnútrozemia Čiernej Hory a Bosny a Hercegoviny. Konkrétny dátum sme nemali, mali sme len zoznam miest, ktorý vystačoval tak na 12-14 dní cestovania a červeného tátoša oplývajúceho 78 konskými silami takmer staršieho ako my. Počas návštevy východného Slovenska v polke augusta sme sa rozhodli, že prišiel správny čas a o 3 dni vyrážame. A tak sa 18. augusta ráno začala naša dvojtýždňová púť.
Našou prvou zastávkou bola srbsko-maďarská hranica pri Szegede, kde sme si vyčkali 2 hodinový rad pri pasovej kontrole. Počas víkendov sú rady omnoho dlhšie, aj na 4-5 hodín, my sme však dorazili už v piatok ráno a ušetrili sme si tak kúsok času. Partia Rómov za nami nám srbskými ľudovkami spestrovala celé čakanie, čas nám teda plynul veľmi rýchlo a bola to zábava a dobrý úvod do novej kultúry, ktorú sme sa chystali v najbližších dňoch spoznať. Počas roadtripu sme prekročili niekoľko hraníc, čo bolo stále spojené s niekoľkohodinovým čakaním v aute. Často zabúdame na to, aké šťastie je byť súčasťou Schengenského priestoru, tam sme si to však aj s náhodnými prehliadkami áut a otázkami užili naplno.
Veľkým prekvapením pri vstupe do Srbska je nová, krásna, široká diaľnica a roviny rozprestierajúce sa kam oko dovidí. Diaľnice v Srbsku boli vystavané z eurofondov v posledných dvoch desaťročiach a skutočne stoja za to. Nefunguje tam systém diaľničných známok, využívajú klasický chorvátsky lístkový systém. Na rozdiel od Chorvátska sú však veľmi lacné, za niekoľkodňové využívanie diaľnic a rýchlostných ciest sme dokopy zaplatili asi len 6€.
Prvým miestom, v ktorom sa na našej formule zastavujeme je mesto Subotica ležiace len pár kilometrov od hraníc. Prvé dni sme sa rozhodli venovať mestám a kultúre, príroda príde na rad neskôr. Vzhľadom na vysokú koncentráciu Slovákov na severe Srbska je pre nás jediným kultúrnym šokom len neskutočná podobnosť slovenského a srbského jazyka a nápisy v srbčine, maďarčine a slovenčine.
Subotica je veľmi multikultúrne mesto, nachádzame tam okrem kresťanských kostolov aj synagógu a mešitu. Všeobecne sa veľmi podobá napr. Krakowu, s jediným rozdielom, že je tu vidieť následky vojny v podobe pamätníkov a občasných prasklín a dierkach vo fasádach domov a nižšie príjmy obyvateľstva – napr. v podobe veľmi starých áut, konských povozov využívaných ako dopravné prostriedky a odpadkov v okolí ciest. V Subotici navštívime aj prvý supermarket a veľmi príjemne nás prekvapujú ceny, ktoré sú neporovnateľne nižšie než u nás. Taktiež si robíme zásobu burekov a čokoládových mliečok, ktoré sú na Balkáne veľmi populárne (rozumej: asi 10 druhov na výber). V tomto momente bol burek ešte pre nás exotická pochutina, to sa však po niekoľkých dňoch kedy raňajky aj obed aj večeru predstavoval burek veľmi rýchlo zmenilo.
Zo Subotice pokračujeme do druhého mesta na našom zozname, Novi Sad. Na vstupe do mesta nás vítajú konské povozy a odpadky, centrum je však čisté a veľmi príjemné, architektúrou pripomína Bratislavu.
Skrz Novi Sad preteká Dunaj, ktorý križuje niekoľko mostov. Na druhom brehu je mestská časť Petrovaradin, ktorej dominantou je Petrovaradinská pevnosť, ktorá ponúka krásne výhľady na celé mesto a rieku. Niektoré pohľady sú doslova zameniteľné s pohľadmi na Bratislavu.
Novi Sad neoplýva množstvom brutalistických a socialistických stavieb, vzhľadom ide skôr o klasické stredoeurópske mesto. Pre ľudí, ktorí na Balkáne hľadajú exotiku, sú Subotica a Novi Sad len nudným príveskom, jednoznačne sú však tieto miesta skvelým začiatkom na aklimatizáciu v balkánskych krajinách, pretože miesta ďalej na juh, resp. smerom do vojnou zničených oblastí sú úplne o niečom inom.
Večer sme sa rozhodli zakotviť za Novým Sadom smerom na NP Fruška Gora, ktorým sme chceli začať nasledujúci deň.
Hoci začiatok nášho roadtripu nebol ktovieako vzrušujúci, niekoľko vecí nás riadne prekvapilo:
1. Extrémna podobnosť slovenského a srbského jazyka. Obojstranné porozumenie je snáď lepšie ako medzi Slovákmi a Poliakmi, všadeprítomná azbuka však mierne komplikuje písomné porozumenie.
2. Priateľskosť a pohostinnosť Srbov. Srbi sú z nášho pozorovania ku cudzincom všeobecne príjemní, keď však začujú slovanský jazyk miesto anglického, tak sa priateľskosť exponenciálne zvyšuje a neraz sa človeku dostane aj pozvanie na hostinu alebo na rakiju. Veľa turistov sme nestretli, o to šťastnejšie vyzerali domáci keď videli, že prišiel niekto, kto dokonca využíva veľmi podobný jazyk.
3. Rozdiel medzi nižšou a strednou/vyššou socioekonomickou vrstvou. Na predmestiach sa nachádzajú chatrče, neporiadok, konské povozy. V centrách sú však nové domy, bytovky, drahé autá a nákupné centrá.
4. Snaha stať sa členskou krajinou EÚ. Srbsko napreduje v rozvoji závratnou rýchlosťou, stavajú sa kvalitné cesty, na mnohých miestach je k dispozícii železnica, využívajú sa eurofondy na konzerváciu kultúrnych a prírodných pamiatok a stavbu turistických atrakcií a rezortov. Pozostatky vojny v Srbsku už takmer nikde nevidieť. Ceny za služby a v obchodoch však ostávajú nízke, za krásne súkromné ubytovanie v centre mesta (aj Belehradu) človek zaplatí len 10€/osoba/noc.
Prvý deň sme po dlhej ceste zakončili pri vifonke a ohriatych udonkách z domu. Kompenzácia výdavkov je predsa cesta. Na ďalší deň nás čakala cesta do Belehradu a spoznávanie bývalého hlavného mesta Juhoslávie.
