365 pomalo-rýchlych dní

Je august pätnásteho, sedím na letisku Charles de Gaulle so slúchatkom v uchu. Vlastne som v Paríži. Čo tu robím? To sa pýtam aj sám seba. V semptembri minulého roku to vyzeralo nevinne, veď jeden rok v USA mi nič nespraví, neni sa čoho báť. V novembri prišli prvé prihlášky, prvé dokumenty, prvé kontroly. Stále si hovorím, že to nemusí vôbec vyjsť, je dosť veľká šanca, že ma nevyberú, ale aj tak tajne dúfam. Február – čas beží strašne rýchlo a USA sa predsa blíži. Pomaly sa začínam dozvedať nové informácie o rodine, kontaktoch, píšu mi prví ľudia z ďalekej Ameriky. 2 mesiace plne školy predo mnou sa mi zdajú strašne dlhé, ale v júli stále chcem, aby boli ďalšie 2. Prázdniny si užívam ako najlepšie viem, tieto boli mojimi najlepšími. Som rad, že môžem mat takých skvelých ľudí okolo seba.
Je august pätnásteho, sedím na letisku Charless de Gaule s jedným sluchatkom v uchu a spomínam si na august 2007. Ako som si sedel na posteli a rozmýšľal, že by bolo fajn vydať sa na rok do USA. Cely ten rok prešiel tak strašné rýchlo, že sa to na začiatku ani nezdalo. Teraz, keď tu tak sedím a počúvam, chcem byt znova s kamošmi a nikdy sa nelúčiť, zobrať ich so sebou. Dúfam, že na mňa o rok budú čakať, budú si ma stále pamätať a vždy sa mi niekedy vynoria v mysli. Aj keď budem na úplne inom kontinente, zatiaľ nič neľutujem a veľmi sa teším.
Predpokladám, že o rok v auguste 2009 budem takto isto sedieť na letisku, písať text a rozmýšľať na tým, ako ten (dúfam) krásny rok prešiel, CO všetko som zažil, kam sa môžem aj niekedy vrátiť. Život ide rýchlo, tak si ho treba užívať naplno.
PS: Tento článok som písal na letisku, lebo som 4 hodiny nemal čo robiť, ale pridal som ho sem až dneska 16.8., lebo som si naň spomenul. :-)