Levie mesto, spojené s históriou dvoch národov, ale jemu je to jedno, má jediný cieľ, svoj kláštor, svoju celu, svoj mníšsky život. Na stanici ho čakajú dvaja v čiernom, ostatní cestujúci si ich nevšímajú, ale on vidí len ich. Koľko sa o nich načítal. Kým jeho spolužiaci tvrdo makali, aby sa pripravili na skúšky, on čítal knihy o ľuďoch, ktorí svoj život zasvätili Bohu (alebo bohu). Vedel o nich všetko, poznal ich život, toľkokrát bol u nich na návšteve, niekedy aj na celý mesiac. To boli návštevy, dnes prichádza, aby sa stal jedným z nich. Už ráta minúty – jeho Biblia v koženom obale, jeho modlitebník, jeho habit, jeho chlieb a voda, jeho mníšsky život.
Mnísi ho privítali, ale bez zvláštneho entuziazmu, zopár slov na privítanie, klasické otázky na cestu, na rozlúčku doma, mlčky kráčajú k autu. Trochu ho prekvapila ich chladná reakcia, ale jeho veľký zápal v stotine spálil toto sklamanie. Auto nebolo najhoršej značky, po ceste do vytúženého domova, pozerajúc z okna, pretože jeho budúci bratia neúprosne mlčali, s výrazom skôr trpiteľským, ako s radosťou s nového člena ich rádu, všimol si, že ich auto je nad pomery v tej krajine. Jeho zápal spálil aj toto sklamanie, veď toľko čítal o mníšskej chudobe, tak ju obdivoval. Neochvejne sa rozhodol, že on bude chudobu zachovávať v maximálnej miere, a nechudoba iných ho nezlomí.
Dorazili na miesto, prešli veľkou bránou, zaparkovali na nádvorí kláštora. Bola to budova z XVI. storočia, obnovená v 90. rokoch. Na prvý pohľad jeho nový domov, hneď sa doň zaľúbil, nemusel vstúpiť dnu, vidieť aj vnútro, načo aj, stačilo, že toto všetci volajú kláštor. Vošli dnu, išli dlhou chodbou na ktorej stáli akísi mladíci, ticho ich pozdravili a išli ďalej. Prečo tí mnísi nemajú habity? Prečo sú všetci takí vystrašení? Či všetci tu prišli dnes ako ja? Mlčal, pozeral, porovnával, jeho predstavy, jeho ideály, tu sa stávajú realitou (alebo nie?). Prišli k dverám, všimol si, že je na nich jeho meno, a meno ešte jedného. Vošli dnu, jednoduchá izba, koberec, dve postele, dve stolíky, dve stoličky, dve skrine, jedna kúpelňa, jeden kríž, biele steny. Mnísi hneď odišli, spomenuli len večeru, presne o 18:00, bude počuť zvon, ktorý zvoláva mníchov na spoločné akcie. Ostal v izbe sám. Jeho spolubývajúci ešte neprišiel. Začal vybaľovať svoje veci, bol za 10 minút hotový, veď tu nebude potrebovať nič. Ale prečo sú tie skrine také veľké? Išiel si obzrieť kúpelňu. Nečakal takýto komfort, zvlášť v 500 ročnom kláštore. Tak toto je jeho cela. Tu bude žiť, tu svoj život zasvätí. Mlčal, sedel, rozmýšľal. Nepochyboval, toto je to miesto, tu bude šťastný
17:55 silný zvon ho zobudí, večera. Schádza s davom do jedálne, nerozpráva, pozerá čo robia iní. Je málo, aj keď na stole nič nechýba. Presne 30 minút, zvon, všetci vstávajú, krátka modlitba. Mnísi odchádzajú, ostáva jeden, mladší ako ostatný, asi tridsiatnik. Usmeje sa, krátke privítanie, ráno vstávame o 7:00, stretnutie v kaplnke, teraz si oddýchnite, zajtra sa všetko dozviete. Noc, dlhá, plná myšlienok, otázok, hľadania. Zajtra bude vedieť viac, zajtra, až zajtra, tú jednu noc vydrží, zajtra sa stane mníchom.
