Za tých prvých dvanásť minút viním telocvikárov. Na základnej aj na strednej škole. Za to, že nás nedokázali motivovať k výkonu a, čo je ešte horšie, nenaučili nás mať radi pohyb.
K tomu som si musela nájsť cestu sama. A chvíľu mi to trvalo. Pár desaťročí, ak chcete byť presní.
Každopádne, odbehla som štvrťmaratón. Čiže desať kilometrov. Ale štvrťmaratón znie podstatne športovejšie.
Jedného dňa na mňa vyskočila reklama, že sa bude bežať okolo Vodného diela. Pozrela som si fotky a všetko to vyzeralo tak pekne. Ľudia sa usmievali, zabehať si mohli prísť aj deti, mal tam byť DJ… Vyzeralo to jednoducho na celkom príjemne strávenú sobotu.
Občas si chodievam zabehať. Päť kilometrov. Také rekreačné tempo, pri ktorom sa ešte dá rozprávať a človek nemusí rozmýšľať, či už náhodou neumiera, či sa dokáže vrátiť tam, odkiaľ vybehol, alebo či si bude musieť zavolať taxík.
Pri vypĺňaní prihlášky sa mi päť kilometrov zdalo málo. Aby ste ma pochopili – chodím behať do lesoparku. Čiže také mierne kopčeky. A ak zvládnem päť kilometrov v kopčekoch, na rovine to musí byť jednoduchšie. Nie? Logicky.
A tak som sa prihlásila na svoj prvý desaťkilometrový beh.
Veď keby som už nevládala, odkráčam to.
Po odoslaní prihlášky mi prišlo potvrdenie, v ktorom stálo, že som sa prihlásila medzi profesionálnych bežcov.
Nie rekreačných.
Profi.
Elita.
Trošku ma chytila panika. Začala som totiž zisťovať, do akej športovej disciplíny som sa to vlastne prihlásila. A niekde som sa dočítala, že tí najlepší dokážu bežať kilometer aj za tri minúty.
Tri minúty.
Ja som potrebovala približne sedem. A aj pri tom som mala pocit, že podávam nadľudský výkon.
A tak sa mojím jediným cieľom, či skôr zbožným želaním, stalo neskončiť posledná.
Manžel sa dokonca ponúkol, že pobeží za mnou, aby bol posledný on a nie ja.
Zlatý.
Odmietla som.
Mám svoju hrdosť.
A tak som vybehla.
Medzi nami „profesionálnymi“ bežcami sa z nejakého dôvodu objavili aj traja bežci z Kene.
Keď som ich videla bežať, pochopila som, že sme si síce všetci zaplatili rovnaké štartovné, ale tým sa naše podobnosti skončili.
Ich jeden krok bol približne dlhý ako moje tri. Tempo mali vražedné. A držali si ho celých desať kilometrov.
Do cieľa dobehli asi po tridsiatich minútach.
Ja približne o hodinu neskôr.
Ale dobehla som.
Celých desať kilometrov som bežala. Ani raz som nezastala.
Moje tempo bolo okolo siedmich minút na kilometer. Žiadne hrdinstvo, žiadne pichanie v boku, žiadne vyjednávanie s vlastnými pľúcami.
Pani, ktorá mi v cieli vešala medailu na krk, ma dokonca pochválila, že mám pekný čas.
A to bolo jediné, čo som potrebovala počuť.
Skončila som na 205. mieste z 221 účastníkov.
Predo mnou bolo veľa ľudí.
Veľmi veľa.
Ale viete čo?
Mám medailu.
Prvú v živote.
A dva dni som ju nosila na krku. Lebo som našla odvahu niečo skúsiť a dokončiť.
A som na seba hrdá.
Normálne.
JA som na seba hrdá.
