Stretla som známeho človeka. Takého toho, čo ho všetci poznajú, len vy chvíľu priblblo pozeráte a premýšľate, odkiaľ ho vlastne poznáte. A potom vám dôjde, že z internetu.
Bol to stand-up komik, ktorý nám prišiel robiť program na firemný večierok. Vedela som, že existuje. To bolo asi tak všetko.
Nebola som jeho fanúšička. Nesledovala som ho. Nesnívala som o jeho vystúpení. Keď som zistila, že príde na večierok, povedala som si, že si ho trochu pozriem. Tak som si otvorila Facebook.
Jedno reelsko.
Druhé.
Tretie.
A potom už neviem.
Proste som sa do toho nejako dostala.
Facebook si to, samozrejme, vyhodnotil po svojom a neskôr mi oznámil, že som jeho top fanúšik.
Prišiel večierok, prišiel aj komik a bol fakt dobrý. Po vystúpení som si s ním chcela spraviť fotku. Úplne normálna vec. Prídete za človekom, poviete: „Môžeme sa odfotiť?“ On sa usmeje, cvakne sa fotka a idete preč.
Lenže ja som preč nešla. Otvorila som ústa. A to mi ešte pred večierkom manžel povedal: „A keď ho stretneš, hlavne veľa nerozprávaj.“ Neposlúchla som, ako inak.
A tým sa spustila lavína.
„Ja vlastne ani nie som vaša fanúšička.“ Dodnes neviem, prečo som to povedala.
Mohla som povedať: „Boli ste super.“
Alebo: „Veľmi sa mi to páčilo.“
Mohla som dokonca nepovedať vôbec nič a iba sa usmiať do objektívu. Namiesto toho som sa rozhodla informovať človeka, ktorý práve odohral celý stand-up, že nie som jeho fanúšička.
Usmial sa.
Tak slušne.
Tak profesionálne.
A tak som pokračovala vo vysvetľovaní. Že som si ho pozerala na Facebooku. Asi tak 2 hodiny vkuse. Že potom mi prišla správa, že som jeho top fanúšik. A že muž mi povedal, že nemám veľa rozprávať. A čím viac som vysvetľovala, tým horšie to bolo.
V hlave sa mi pritom rozblikala kontrolka.
Zastav sa.
Prosím ťa.
Stačí.
Sadla som si na stoličku a snažila som upokojiť. Priznávam. Bol večierok. Nebola som úplne pri zmysloch.
V tej chvíli som mala asi pätnásť.
Nie vekom.
Správaním.
Presne tých pätnásť, keď si myslíte, že ste strašne vtipní, prirodzení a úplne v pohode, zatiaľ čo všetci ostatní už rozmýšľajú, ako z miestnosti nenápadne odísť.
Keď si na to dnes spomeniem, smejem sa.
Sama na sebe. Na celej tej situácii. Na tom, ako som sa úplne dobrovoľne strápnila pred človekom, ktorého som v podstate vôbec nepoznala.
A čo?
Veď aj o tom je život.
Niekedy je vlastne celkom fajn mať zase pätnásť. Trochu menej starostí a úplne nulovú schopnosť včas prestať rozprávať.
