Ja, žena na materskej, zhruba v polovici svojej dennej šichty, som sa rozhodla, že je čas ísť na rýchly nákup. Chlieb, maslo, jogurty. Desať minút dnu a ideme domov. Klasika. Zvládla som to už asi stokrát.
Zabudla som však, že žijem s dvojročným generálom.
Dieťa, ktoré ešte donedávna bez protestov sedávalo v kočíku, žulo kukuričné chrumky a obdivovalo si šnúrky na topánkach, dnes vyhlásilo: „Pešo!“
„To bude zase jazda,“ pomyslela som si. Ale čo už. Popruhy v kočíku aj tak rozopína s obratnosťou Davida Copperfielda a z kočíka vyskakuje za jazdy ako Bruce Willis z idúceho auta.
Fajn. Pôjde pešo.
Lenže nie so mnou. Nie vedľa mňa. Ale úplne iným smerom.
Keď sme sa konečne dostali do obchodu, posadila som ho do nákupného vozíka. A ako správna závodníčka som vyrazila pomedzi regály. Cieľ bol jasný: nakúpiť skôr, než ho sedenie prestane baviť a rozhodne sa, že aj on chce šoférovať.
Ako zázrakom sme to zvládli. Taška plná, nákup úspešne za nami. Zostával už len návrat domov.
Pokúsila som sa ho chytiť za ruku. Odstrčil ju.
„Nie! Ja sám!“
Samozrejme.
A tak sme kráčali von každý svojím tempom. Jeden krok dopredu, dva dozadu. Ja s taškou, on s vlastným cestovným poriadkom.
Vtom zbadal schody.
Rozžiarili sa mu oči a vybehol na ne ako kamzík. Ja za ním, s igelitkou, ktorá sa mi zarezávala do dlane ako skalpel.
Len čo sme vybehli hore, rozhodol sa, že výstup splnil svoj účel. Otočil sa a zamieril naspäť dolu, rovno smerom k ceste.
„Stoj! Tam chodia autá!“
Rozbehla som sa za ním po schodoch z betónových tvárnic s otvormi. Takými, aké sa používajú aj na spevnenie svahov. Niekto sa však rozhodol, že z nich budú pekné schody. Asi to na papieri vyzeralo ako dobrý nápad. V praxi sa ukázalo, že majú jednu drobnú nevýhodu: človek si v nich môže zaseknúť nohu.
Napríklad ako ja.
Noha sa mi zasekla v otvore. Telo však pokračovalo v pohybe, akoby sa nič nedialo. Na chvíľu som sa ešte pokúsila zachrániť rovnováhu, ale gravitácia mala iný plán.
Letela som.
Nie elegantne. Nie ako vo filme, kde hrdinka spadne do náručia sympatického muža. Letela som ako matka po nákupe, s igelitkou v ruke a dôstojnosťou, ktorá zostala niekde na schodoch.
„Mama, bam!“ Pokojne okomentoval situáciu môj synátor a pokračoval smerom k ceste.
Ja som sa medzitým pokúšala postaviť. Koleno pálilo, členok protestoval a ľudia okolo sa decentne obzereli. Zhodnotili, že to nie je ich dieťa ani ich koleno, a pokračovali vo svojich životoch.
Nemala som na výber. Robím to, čo robia mamy od nepamäti. Zatnem zuby, pozbieram posledné zvyšky energie, schmatnem dieťa ako vrece zemiakov a odkrivkám domov.
Doma si sadnem. Pozerám do prázdna. Analyzujem.
Z kolena mi pomaly steká krv, členok pulzuje a nadobúda rozmery menšieho melóna.
Nie. Toto nerozchodím.
Toto nevidím ani na studený obklad.
Toto vidím na pohotovosť.
Aspoňže máme chlieb a maslo.
