Vlastne, som presne tam, kde som bola pred dvomi rokmi. Predtým, než som mala trénerku, schudla a myslela si, že to už mám v malíčku.
Lenže potom prišli výhovorky, koláče a kilá sa potichu vrátili. A ja tiež.
Držala som už aj telefón v ruke, že jej zavolám. Pozerám na jej meno a v duchu počujem otázku: „Tak kde pokračujeme?“
No a čo jej poviem? „Na rovnakom čísle na váhe ako vtedy?“
Nie, ďakujem. Radšej som ten telefón strčila späť do vrecka.
Tak som v tom sama. A hovorím si, že to zvládnem! Veď viem, čo mám robiť. Mám aj starý tréningový plán. Je síce trocha natrhnutý, pooblievaný, ale hiptrusty sú tam stále čierne na bielom.
Môj prvý, teda druhý, začiatok vyzeral takto: vošla som do fitka a zistila, že pribudli nové stroje. Lesklé, obrovské a s toľkými páčkami, že človek potrebuje minimálne bakalára z fitness inžinierstva.
Postávala som tam a sledovala ostatných. V tej chvíli som ľutovala, že som si nevzala slnečné okuliare, aby nikto nevidel, že po ňom pozerám. Slúchadlá síce zabezpečia, že sa vám nikto neprihovorí, ale nič nie je horšie ako očný kontakt so svalovcom.
Akonáhle sa uvoľnilo zariadenie, ktoré som poznala, vrhla som sa naň ako levica na svoju korisť.
Na záver som stavila na istotu – bežecký pás. Romantika. Povedala som si: dám si rýchlejšiu chôdzu, zapotím sa a pôjdem domov.
Lenže pás mal iný plán. Skôr ako ma pustil, začal sa so mnou rozprávať. Otázky ako na zoznamke: vek? váha? pohlavie? Prosím vás, na prvom rande takéto veci zásadne nepreberám!
Ale vyzeral sympaticky a tak som mu šancu. Keď dostal svoje odpovede, zablikal a dovolil mi kráčať.
A ja som mu bola vďačná, že ma prijal so všetkým, čo mám a čo mi prečnieva.
Tak zas zajtra. Alebo pozajtra.
Uvidím, či sa mi medzi tým do kalendára nezmestí aj nejaký koláč.
