Zaujala vás táto informácia?
Dúfam, že hej. Lebo mňa priam fascinuje. Najmä preto, že tie moje slimáky žerú len uhorky.
Nie „väčšinou“.
Nie „keď sa im chce“.
Furt.
Stále.
Iba uhorky.
Skúšala som im dať aj niečo iné. Ale naučiť slimáka prijímať inú potravu je náročnejšie než zaviesť nový príkrm batoľaťu.
Skúšala som rôznu zeleninu. Nič.
Tak som prešla na ovocie.
Maliny.
Krásne.
Červené.
Sladké.
Vysrali sa mi na ne.
Nie obrazne.
Reálne.
A ja som tam stála nad terárkom a pýtala sa sama seba, kde som spravila chybu. Prečo to nechce jesť. Či ho zle vychovávam. Alebo som si predsa len mala zadovážiť nejakú knihu o slimákoch skôr, než som sa do ich chovu pustila.
Snažila som sa mu vysvetliť, že maliny sú v zime drahé. Že ľudia za ne platia ako za kultúrny zážitok.
Pozeral sa na mňa tými očami na stopkách, ktoré sa hýbali každé iným smerom. Asi ma nepočúval, ale zaručene ma monitoroval.
Ako keby IT oddelenie slimákov práve písalo report: „Subjekt – mama. Opäť rozrušená. Hovorí o peniazoch.“
A vtedy mi došlo, prečo mi v zverimexe ponúkali vitamíny pre slimáky. Tie drahé. Tie, pri ktorých sa predavač tváril, že ak ich nekúpim, moje slimáky nemajú šancu na prežitie.
Že budem ten najhorší chovateľ slimákov.
Že na mňa poštve slimáčiu políciu.
Chápete už?!
Bolo mi fakt trápne mu povedať, že tak toto ja slimákovi nekúpim.
Vyvážená strava u slimáka je mýtus.
Ale nevzdávam to. Dnes ochutná jablko. Lebo inak…?!
Skúšala som ho naučiť aportovať. Neviem prečo. Bol to impulz. Bola sobota.
Vypustila som ho z terárka a hodila som mu uhorku asi desať centimetrov od neho.
Najprv monitoroval.
Potom sa pohol smerom k nej.
Zastal.
Monitoroval.
Otočil sa opačným smerom.
Potom sa vrátil.
A nakoniec zaspal.
Bol to boj, na aký nie je zvyknutý. A spánok je jediný spôsob, ako sa s tým vyrovnať. Spí asi dvadsaťkrát denne. Niekedy mám pocit, že spí aj počas spánku.
Dlho som nevedela, ako ich pomenovať. Lebo keď niekomu dáš meno, už to nie je len slimák. Už je to zodpovednosť. Už je to člen rodiny.
Nakoniec vyhrali Hermelín a Hermiona.
Hermelín je menší.
Hermiona je väčšia. Emancipovaná.
Majú v sebe pokoj, aký ja nemám ani po hodine jogy. Závidím im.
Ich druh sa volá Achatina.
Znie to tak nevinne.
Skoro ako názov čaju.
Ale nie je.
Je to invazívny druh slimáka.
Taký, čo sa rozmnožuje rád.
Často.
Veľmi často.
Aj sám so sebou, ak nikto nemá čas.
Každý deň kontrolujem substrát. Hľadám vajíčka.
Niektoré rána sa zobudím a prvá myšlienka nie je: „Čo dnes budem robiť?“
Ale: „Je toto ten deň, keď sa zo mňa stane stará mama?“
A na to ja ešte fakt nie som pripravená.
No niekde medzi hrabaním sa v substráte a vyhadzovaním šupiek z uhoriek mi došlo, že sa netreba stále snažiť mať veci pod kontrolou.
Lebo aj tak ich mať nebudeš.
Nikto ich nemá.
Ani tí, čo majú diáre v koži.
Možno stačí len jesť svoju uhorku.
Spať, keď sa dá.
A ak nemáš chuť na maliny - ser na ne.
