Nie že ako príloha. Nie že občas. Nie. U nás iba uhorky.
A pritom sme začínali tak nádejne... Nechávala som ho oblizovať, ochutnávať, hrať sa s jedlom. Presne tak, ako sa písalo v brožúrkach od pani doktorky. Príkrmy, to bolo obdobie, keď som ešte verila, že sa to dá zvládnuť s láskou a trpezlivosťou.
A viete čo? Väčšina z mojich pokusov skončila na stene. Vďaka bohu, že je umývateľná. Alebo na zemi. A jeden pokus skončil na radiátore.
Našla som ho až pri vianočnom upratovaní.
Vyschnutý, trvácny a odhodlaný. Aj keď som sa ho snažila dať dole, bolo neskoro. Stal sa súčasťou nášho bytu.
Prikrmovanie bol u nás boj. A bojujeme dodnes.
Už má viac ako 3 roky a stále žiadna výrazná zmena. Človek by si myslel, že v tomto veku už začne jesť „normálne jedlo“.
Také, čo jeme my, dospelí.
„On vám ani doma nepapá?“ pýta sa ma učiteľka v škôlke tak trochu so súcitom a tak trochu s výčitkou, aká schopná matka som.
„Ale áno,“ hovorím.
„Papá. Suchý chlieb. Suchú ryžu. Občas i suché cestoviny.
A uhorky."
Uhorky sú základ potravinovej pyramídy môjho dieťaťa.
Kupujeme ich na kilá.
Nakladačky, šalátové, poľné, snackové...
On to nerozlišuje. Hlavne nech je to uhorka.
Ja len nerozumiem, prečo sa tak rozhodol práve pre ňu.
Takú paradajku hneď na prvý pohľad odsúdil – „fuj“.
A paprika? Červená, krásna, sladká? Ani pozrieť sa na ňu nemôže.
Zakaždým, keď ideme na preventívku, trasiem sa.
Čakám, že doktorka povie: „Uhorková kríza, mamina. Nedostatok vitamínu všetkého.“
Ale nie.
Zdravý, šťastný, krásny chlapec.
Prosperuje. Rastie. Behá.
A na počudovanie, stále nie je zelený.
Začínam mať podozrenie, že uhorky sú vlastne superpotravina a my o tom len nevieme.
Takže som to prestala riešiť.
Je to moje uhorkové dieťa.
A hlavne – je šťastné.
A ja idem do obchodu.
Hádate správne.
Po uhorky.
