Že sa stretávate nie preto, lebo musíte, ale preto, lebo chcete. Že sa u nich zastavíte len tak, na kávu, aj keď nie sú Vianoce, narodeniny ani pohreb.
Ak to tak máte, závidím vám. A trochu vás aj nenávidím.
Ja keby som mala svoj vzťah s rodičmi pomenovať jedným slovom, povedala by som komplikovaný. Ale to ho úplne nevystihuje. Možno by som o tom mohla napísať román, ale najprv by som musela spraviť SWOT analýzu... Radšej som sa rozhodla pre taký malý fejtónik. Taký miniatúrny. Milučký.
A nebude to tak úplne o našom vzťahu. To raz budem riešiť s profesorom Freudom. Dnes to bude o tom, čo z neho vzišlo.
Dospela som. Mám vlastnú nehnuteľnosť. Síce má len 80 štvorcových metrov a k tomu pivničnú kobku, v ktorej sa človek ledva otočí, ale mám.
Mám aj dve deti, takže okrem vlastných vecí potrebujem niekam odložiť detské bicykle, kolobežky, sánky, oblečenie, do ktorého mladší ešte len dorastie, a všetko, čo sa práve nepoužíva, ale raz sa určite zíde.
A tak to bolo u nich. Veď miesta majú dosť. Sami mi to celé roky hovorili. „Nechaj si to tu, veď to máme kde odložiť.“
Ja som im verila. Prečo by som aj neverila? Veď majú dvojposchodový dom, pivnicu, garáž, povalu. Bývajú tam dvaja... To už človek nemusí byť matematik, aby si zrátal, že nejaký ten priestor sa nájde.
Lenže časy sa menia. Vzťahy tiež. A zrazu sa miesto minulo. Rovnako ako rodičovská náklonnosť k dcére.
Takže ma jedného pekného dňa elegantne zbalili a zavolali, nech si to prídem vyzdvihnúť.
Keď som tú kopu uvidela, pomyslela som si: "Narvem to do auta, aj keby čo bolo." Lebo keď sa mám spratať, tak naraz. Žiadne postupné sťahovanie sa konať nebude. Nie! Totálne dospelá reakcia. Vyspelého decka, ktorému práve niekto zrušil plán na pohodové popoludnie.
Normálne by som si aj ľahla na zem, kopala nohami a poplakala si. Ale vek mi to už nedovoľuje. A ani kríže.
A tak som všetko natlačila do auta. Veci šli do kufra, na sedačky, pod sedačky. Hotový Tetris. Ale zvládla som to.
A viete, čo teraz robím po večeroch? Triedim. Vyhadzujem. Niečo letí do koša, niečo zase na spodok skrine. Lebo okrem vecí mojich detí tam boli aj moje spomienky. Fotky zo strednej, šaty zo stužkovej, knihy, diplomy za básne, za moje strelecké úspechy a aj tie pingpongové.
Pri preberaní tej kopy som si aspoň zaspomínala. Na niečo to teda bolo dobré. Teraz už viem, že dospelosť nie je o tom, že máš vlastný byt, deti a hypotéku. Dospelosť je, keď si odvezieš všetko z rodičovského domu a zistíš, že na vlastnú minulosť nemáš ani meter štvorcový a že niektoré spomienky čaká definitívne vysťahovanie.







