Vtomma oslovila ešte jedna knižka. Pozrela som sa bližšie a pomyslela si:„Kto je Mila Haughová?" Prelistovala som zopár stránok, až somnatrafila ne jednu s názvom Vráble (mesto, kde bývam). Zdalo sa mi ažneuveriteľné, že niekto napísal báseň o mieste, ktorým prechádzam každýjeden deň už dobrých osemnásť rokov, no v mojej hlave sa nikdynezrodila myšlienka o ňom napísať. A tak som „Vychádzajúc zo SanFrancisca" vymenila za „Archívy tela" a kráčala si spokojne domov...
Ktoje pani Haughová som sa dozvedala postupne. Milujúca žienka, ktorá viedať lásku na papier neuveriteľným spôsobom. Prechádzala som slovenskýmii anglickými textami, ktoré vo mne zanechali dojem, až som prišla k„tej mojej" básni. Pani Mila síce bývala v Topolčiankach, no voVrábľoch mala starého otca. V tej chvíli som nadobudla pocit, že sme siblízke. Čítala som ďalej...
Najskôrma až zarazilo ako píše o milostných zážitkoch bez akéhokoľvek tabu,pretože mi najskôr pôsobila ako seriózna pani. Týmto sa mi ešte viacpriblížila. Nie že by boli moje texty erotického charakteru, to nie,ale ktovie, možno aj to raz príde. Ide skôr o to, že neuznávamobmedzovanie v literatúre. Vlastne...obmedzovanie akéhokoľvekcharakteru. Vtejto knihe je vyjadrené skutočne všetko, je plná metafor ijednoduchých, ale pekných myšlienok. Už dávnejšie som sa dostala kposlednej strane a bolo mi normálne ľúto, že som na konci. Počasčítania som si podčiarkovala všetko, čo ma zaujalo. A keď ju raz budemčítať znova, opäť vezmem do ruky ceruzku. A možno, keď sa do nejpozriem o pár rokov, bude v knižke podčiarknutý všetok text, pretože máskutočne čo povedať.
