Spôsob, akým rozmýšľaš. Otázky, ktoré si kladieš. Ktovie, či ma napriek tej diaľke vidíš. Či som silueta, tmavý obrys alebo mravček. Možno som úplná a celá. Mohla som napísať aj kompletná, ale to by nebolo výstižné. Nešlo by to.
Je tu veľa farebnosti. Habadej. Chcem o nej napísať, ale na viac sa nezmôžem. Ja už totiž neviem písať. Viem rozpísať kopec článkov a dopísať ani jeden. Ani jeden pre vás nie je dosť dobrý. Naučím sa písať vecne, nie kvetnato a vágne. Sľubujem, ja raz budem strohosuperzábavná. Budem veľa fabulovať, zápletka v úvode, bez zbytočných opisov.
Vidieť občas na tvoje myšlienky. Poviem, že byť mnou je super a potom zistím, že ja je niekto iný. Chcem byť tu, vrátiť sa domov z nového jorku, ale to by ste najskôr museli prezvoniť moje kľúče.
Odmietnuť modré z neba, lebo v tejto chvíli chcem ružové. Treba si vyberať a treba vedieť povedať nie, ale ja chcem častejšie vravieť áno. Žiť tak sa mi páči. Pozerať sa na svet cez objektív a to zlé mazať. Zabudnúť na všetky pi-, ko- a je- elementy. Pre mňa tu nikdy neboli.
Celé je to o tom, že ti neznámy človek spraví radosť. Ide len o tvrdé, mastné čipsy, ktoré nikto nemá rád. Ale ja hej. A v tom je tá podstata. Sa môžem teraz celý večer smiať bez príčiny. Lebo byť tu je super, hoci som dnes drkotala zubami a zahryzla si do jazyka. Počujem ľudí ako kričia, lebo kolotoče idú rýchlo a vysoko. Možno by som sa aj šla pozrieť na tú hystériu, ale potom by som už na smiech mala príčinu.
