Chuť odtrhnúť si šôšku pri rieke. Ako vtedy, keď sme mali päť. No dnes už tam nerastie. Asi sme ju všetku zjedli a na tú zvyšnú sa vymočili psi.
Chuť zistiť, čo zažili mince v mojom vrecku. Kde všade boli, koho rúk sa dotýkali. Možno ich niekto hodil pre šťastie do fontány, možno bolo tou mincou rozhodnuté niečo podstatné alebo ich niekto prehral v automatoch.
Chuť povedať všetkým, že som mohla byť radšej chlapec (možno taký Richard alebo Oliver). Že by to bolo ľahšie. Že by som veci prežívala inak. Snáď s nadhľadom.
Chuť zlákať ťa na nemravné. Bozkávať sa a ešte oveľa viac. V parku s riedkymi stromami, kde zbúrali fontánu a postavili detské ihrisko.
Chuť prezradiť, že fľaky od púpav idú len ťažko vyprať. A tiež od trávy a zaschnutej krvi. Zostanú tam už na furt. A furt je absolútno.
Chuť nakopať ťa tam, kde chrbát stráca čestné meno. Darovať kvet s párnym počtom lupeňov! Vraj neľúbi... neľúbi! Ja sa na to môžem.
Chuť napísať úvodzovky a za nimi niečo dôležité a múdre a za tým niečím záverdzovky, aby ste vedeli, že to je koniec. Absolútny koniec!
