No čo JA mienim, DETIČKY menia. Práve sa za mnou usádzajú dievčatá vo vytŕžení, stonajúc nad tým, ako nič nevidia, pretože tá teta má veľkú hlavu, vymýšľajúc, čo s tým (usúdili, že najlepšie bude si sadnúť na nesklopenú sedačku) a všetko komentujúc...
To bude dobré, vravím si. Pozri, aké sú zlaté. Veď aj ty si bola (alebo stále si?) taká istá... Hlavou mi vírili podobné upokojujúce myšlienky...
Predstavenie začalo... (mimochodom je Vám všetkým iste známe: Neberte nám princeznú!) Dievčatá si začali vyspevovať a hlasno sa smiali. Síce hlasno, ale nie rušivo. Našlo sa vážne niekoľko scén, na ktorých sa dalo slušne pobaviť :) a pesničky boli tak otrepane známe, že i mne sa tlačili do úst.
Prestala som teda sledovať situáciu za mnou. Moja pozornosť sa (okrem javiska samozrejme) upriamila na mamičku s dvomi deťmi predo mnou, ktorá neustále sledovala ich reakcie. Aké otravné, pomyslela som si. Stále pozerá, či sa smejú, ako by to bolo povinné.
Po prestávke sa drobce zozadu premiestnili vedľa mňa, pretože sedačky číslo jedna a dva zývali prázdnotou a oni nepoznajúc zákony fyziky pravdepodobne usúdili, že tetina hlava sa s približujúcou vzdialenosťou zmenší.
Spokojne si prezerám bulletin až kým zistím, že pohľad dievčatka skáče zo mňa na jeho stránky znova a znova... Zatváram ho... Na scéne sa objavujú herci.
Moje periférne videnie je tak dokonalé, že si hneď uvedomujem, ako sleduje moje reakcie. Presne ako mamička pred nami. No necítila som potrebu na niečo sa hrať, smiať sa nasilu... Naopak. Bolo celkom príjemné zistiť, že sa zaujíma o moje emócie. Stali sa z nás také tajné kamošky. Usmiali sme sa na seba a všetko bolo fajn.
Odniesla som si príjemný estetický zážitok a radosť z detského úsmevu. Na začiatku som sa teda vôbec nemýlila, pretože tento večer bol príjemný. Dokonca o kúsok viac, ako som čakala...
