Je to také obdobie. Myslela si si, že viac nepríde. Že bolo dosť hľadania, vyvádzania a drkotania zubami. Že budeš rozumná a vezmeš si teplejší sveter a nebudeš miešať alkohol. No nakoniec odkladáš hrnček a piješ z fľaše.
Ideš za tou, čo ťa pozná najdlhšie zo všetkých. Ona bude vedieť, kto si a rada ti to povie. A ty máš takú predstavu. Bratislava, intráky a ulica pomenovaná po zločincovi, ktorý sa na teba každý deň díva z novín. A veľký starý dom cestou na Slavín, čo by si v ňom chcela bývať, lebo má niečo do seba.
Po takých nociach máš unavenú pokožku a veľa vecí ľutuješ a rozmýšľaš či si niečo spravila zle a tiež nad tým, ako je možné, že ťa niekto nemá rád. Prečo sa tak záhadne obchádzate? Veď si nič zlé nepovedala. Či hej? Možno niekedy vravíš málo a veľa vecí nevieš. Ale ako môžeš niekoho spoznať, keď si sama nejasná. Hustá hmla. Tmavo tmavo biela.
Pomyslíš si, že vulgarizmy sú uvoľňujúce a oslobodzujúce. A to samotné slovo sa ti páči. A že ho použiješ namiesto konkrétneho slova. Ty si taký vulgarizmus. Zapáčila sa ti táto myšlienka. A keď sa ráno zobudíš na krik, máš chuť bývať inde, ale predtým zakričať držte huby alebo čosi podobné. A ten nápad s bývaním ťa tak pohltí, že už vieš ako bude vyzerať tvoja izba a pousmiať sa nad tým, že nikomu by nevadili neumyté hrnčeky v dreze ani tvoje vlasy na podlahe. Možno iba trochu.
Napadne ti, čo ťa asi čaká a či vôbec? Chceš niečo zažiť. Ísť niekam. Možno aj ďaleko. Len nech to nie je more. Dostať inšpiráciu, spraviť niečo pre seba a myslieť na vetu, že ak spíš sama na manželskej posteli, malo by to byť v strede. Potom sa zadívaš do hrnčeka, na to víno a ktovie čo ešte a zrazu tam vidíš seba. Vezmeš ho a konečne umyješ. Toľká čistota. Možnosť znova začať. Od začiatku.
