Nie som zvyknutá dávať si na hlavu valetol, ibalgin, paralen. To už radšej kúpacie čiapky. Vo vani. Už týždeň žijeme iba z vína, slušne degustujeme, a potom sa hnevám na deravé chleby, z ktorých vyteká maslo.
Nebudem šuflíkovo písať, aby sa to okolo mňa kopilo, potom zomriem zavalená papiermi alebo na atramentové ruky. A to by ste predsa nechceli, lebo čím skôr umriem, tým dlhšie budem mŕtva.
Dali sme si kávu v raji a slová sa rozpustili v rannom čaji.
Narodeninové víkendy, psy, asivŕzgajúce stoly, rozliate víno, dlhé farebné lízatká, z ktorých bolí jazyk, vymenené mobily, poháre na stopke, ticho medzi notami. Potom trochu dažďa a žiadna voda v bazéne, kopce zmrzliny a hrdlo v ťahu. Veľa knižiek, keď treba iné.
- Môžem s tebou hovoriť?
- Nie!
- A ty so mnou?
Sú knihy, pri ktorých dostávam chuť písať, vravím si, takto to aj ja viem. No nikdy k tomu nedôjde. Niečo mi asi chýba, možno iba odhodlanie, možno oveľa viac. Sloboda je inšpirujúci/a.
Občas mám pocit, že mi uniká plno dobrých vecí. Nestíham to sledovať, nestíham sa zúčastňovať. Aj tak na to nie je veľa času. Teraz je všetko až potom. Otázka pobakalárskej budúcnosti.
V lete môžem dostať nápad, chytiť do ruky pero a možno aj štetec a realizovať... realizovať seba. teraz si myslím, aké to bude ľahké, ako nám bude hop šup tralala. Bude... je!
* z básne neznámeho umelca
