Všetko sa to začalo klasickými problémami s hudbou, miestnosťou, oznamkami, kameramanom, stužkami, šatami a tak ďalej a tak ďalej. Čo vám poviem? Fakt nezabudnuteľné.
Ale včerajšok to zaklincoval. Po asi mesačnom hľadaní "tých pravých" topánok na túto mimoriadnu príležitosť (ani jedny nemohli byť doslova pravé kedže k mojej nohe neodmysliteľne patrí teniska) som si konečne nejaké kúpila. Neboli to najkrajšie topánky môjho života, neboli určite tie najpohodlnejšie ani také, ktoré som mohla nosiť ku všetkému, ale hneď som si ich obľúbila, pretože keď som ich zabadala, spadol mi obrovitánsky kameň zo srdca, keďže stužková je o deväť dní. Nezabudnuteľný pocit.
Moja radosť však netrvala dlho. V autobuse som z príčín, ktoré tu nebudem objasňovať mala hlavu úplne inde. A možno si teraz pomyslíte, že som najväčší rojko na svete, ale ja som tam tú krabicu proste nechala... Volať do sad-ky a zisťovať ako sa veci majú bolo tiež nezabudnuteľné.
No a dnes prichádzam na autobusku... plná nádejí a otáznikov... budú tam?... nebudú?... autobus mešká. No ja mám čas. Tú neistotu však prekonávam iba ťažko. Konečne je tu. Nechám cestujúcich nech idú prví. Konečne sa dostávam na rad. Nebola som veľmi prekvapená, keď mi autobusár oznámil tú nezabudnuteľnú vetu, že na konečnej našiel už len prázdnu tašku s krabicou. Čo som čakala.
Ako sa vraví: múdri sa učia na chybách druhých... snáď sa ja poučím aspoň zo svojich
