Mala som pocit, že som niečo zmeškala, no ty si mi povedal, že môžeme robiť hocičo. Všestrannosť. Že môžeme toto a tamto alebo sa môžeme len ľúbiť a bude to veľa. Až až. Úsmevy na perách. Nekonečné. A potom mimické vrásky, ktoré nevadia.
Mala som pocit, že som ťa sklamala. A keď prídeš s darčekom pre mňa, cítim sa ešte viac previnilo. Že si to nezaslúžim. Že si nezaslúžim teba. Že osud sa asi musel pomýliť. Ale ak vedel, čo robí, v tom prípade som nekonečne šťastná.
Neexistujúca existencia? Samozrejme. Aj to je možnosť. Lebo čo si nepamätám, to sa nestalo. A tak sa zmazala jedna noc v mojom živote. Vyčerpanosť.
Cestujem autobusom, a keď zastaví, v mysli len neprisadni si, neprisadni si,... Nechcú sa mi vymýšľať témy pre našu ajtaktrápnu konverzáciu. Počuť kameň, ktorý spadol... Som zbabelec.
Popoludnie strávené s malým chlapcom, ktorý má práve čojetoobdobie. Je krásny, rozumný, čisto vyslovuje, no ja viem, že raz ho ten kraj pokazí a aj on bude vravieť slová ako cuker a mléko.
Pozerám Gilmore girls, jem ananás a nechápem ako to, že Rory ide písať o kampani Baracka Obamu, robiť reportérku a vôbec. Asi som mierne pozadu alebo je pravda, že dianie vo svete sa zrýchľuje. Všetko je také hŕŕ, už niet na čo čakať. Nie je čas.
Spomínam si na to vtedy. Pre sestru som ukradla sponky macko pú, povedala to rodičom a oni... oni nič. Len, že by mi tie peniaze dali. Nechápali, že nešlo o ne. Výčitka v mojej mysli.
Na niektoré otázky nehľadám odpoveď. Ani to neskúšam. Stačí mi vedieť, že je devätnásť nula nula a o chvíľu pôjdeme na Allena.
Nechcem vedieť, koľko je na svete há-í-vé pozitívnych, koľko gama jedincov, komplicov, artikulujúcich mímov,... Niekedy by som radšej nemala oči. No ja všetko vidím. Vidím napriek všetkému točiacu sa Zem. Nechápem ako je to možné. Asi mi to budete musieť nakresliť.
