V nedeľu som videla Ženy môjho muža, chvíľu túžila po dlhších vlasoch, chcela si kúpiť asi tisíc kníh a jedny tenisky, ktoré ešte nevyrobili. Jedli sme jahodovú dreň pripomínajúcu časy dávno minulé. Časy, o ktorých si nie sme istí, či by sme ich chceli späť. Byť tou, čo všetkému rozumie, okrem iného, prečo sestra cez deň spí vždy na mojej posteli(?). Oznamujeme si, že nebolo zle, ale mohlo byť lepšie. Darujem gombíkovú pohľadnicu, ktorú by som nikdy nikomu neposlala. Mne prišla taká načarbaná, že prší, že ma ľúbia, že som docentka. Niečo vymyslené, niečo (polo)pravda.
*na koho tu čakáš, keď je vedľa teba vždy to prázdne miesto?*
Na sebe šaty, čo sa vyzliekajú ľahko, gumička na zápästí zastavuje prietok mojej krvi. Že vyzerám trochu ako Francúzska a moja stará mama bola moderná, keď sa nevydala. Pomlčím. Nemám rada predvídateľné rýmy, ani konverzáciu uberajúcu sa očakávaným smerom. Pricapím nos na sklo, nech vyzerám smiešne, rátam do dvadsať a poviem, že tri konské kroky odo mňa neplatia. Chýba mi kus východu, niektoré veci dátumovo nevychádzajú a na iné je v miestnosti príliš ticho.
...nechám odležať
