Čítam noviny za 25 centov. Možno by som si aj mohla podať nejaký inzerát. Na tú posteľ. Lenže včera by bolo prineskoro.
Priala by som si, aby ľudia dodržiavali sľuby. Všímam si svoju vlastnú prítomnosť. A ich neprítomnosť. Nech príde ten, čo ho poznám odvždy, nech sa mu vyžalujem. Alebo si to vyriešim zase raz sama v sebe.
Momentálne som takou, akou sa cítim... poloopitou. Odfarbujem vymaľovávanky a mažem z máp niektoré krajiny.
Keď som sedela medzi vami a počúvala dookola tie isté reči, urobilo sa mi z toho nejak divne. Tisíc kilometrov preč. Najlepšie na sever. Zmraziť spomienky. Až teraz som pochopila, čo si tým myslel, keď si mi vtedy dávno vravel o tom pocite. Vtedy, keď si plakal.
Cítim bolesť mihalníc. Vravíš: odpovedaj na otázku celou vetou a ja mlčím. No nie nemo, pretože mlčanie je niekedy tá najlepšia odpoveď. Aby nedošlo k citovému vydieraniu, budeme sa tváriť, že váš rozkaz je naším prianím. Alebo, že sa nám len prisnil.
Položila som ti otázku a ty si povedala, že si si istá na sto percent, ale netvrdíš, že sa nemýliš. Vážna sranda.
Všade naokolo niečo ako láska. Je to v podstate veselé. Že nevieme. Som neschopne nezorientovaná a vôbec mi to nevadí.
Mäkkosť froté ponožiek je fascinujúca. Jablkový džús, básne a ty.
fantastično. to žijem.
