Viac ako si myslíme

Plač je v podstate kamoš. Odbúrava stres a navracia nám rovnováhu, triezvejší pohľad na svet. Počas plaču sa nám premieta film hnevu a smútku. Spomíname, čo sme urobili a povedali, čo sme mali urobiť a povedať. Každý sa s ním vyrovnáva po svojom.Ja osobne ho nemám rada, hoci som vravela, že na niečo tu určite je. Ale ak už to na mňa príde, myslím na deti. Na všetky deti sveta. Na ich radostné tváre, širokánske úsmevy. Spomeniem si na deti, ktoré poznám. Nechcem, aby ma videli plakať. Oni poznajú len usmievavú polovicu. Hanbila by som sa za slzy. Je mi akosi trápne. Deti v mojej hlave mi vravia, nech si utriem slzy, zabudnem na tvrdohlavosť a rozprávam. Slová vedia veľa vyjadriť. (Nevravia to síce presne takto, ale vystihujú podstatu). Deti sú múdrejšie ako si myslíme. Deti vnímajú omnoho viac ako sa nám zdá. Deti cítia a chápu viac ako si pripúšťame. Dnes už myslím iba na jedno konkrétne dieťa. Vraví mi tenkým, ale istým hlasom : „Aj toto prejde.“ Prešlo... Ak ma zase raz ovládne hnev alebo mi bude smutno, začnem plakať s úsmevom, pretože viem, že niekto ma upokojí a povie tie zázračné tri slová, ktorým bez váhania uverím.