Nežijem minulosťou, ani budúcnosťou. Žijem pre tento okamih. Teda väčšinou... Možno ešte neviem, o čom je skutočný svet, ale rozhodnosť mi určite nechýba. Zatiaľ som iba nepatrný človiečik, ktorý sa ešte celkom nestotožnil s realitou, no necítim potrebu niečo s tým robiť. Zatiaľ!
Čakám na spávnu chvíľu. Na okamih, keď sa nad mojou hlavou rozsvieti pomyselná žiarovka a v tej chvíli do seba všetko zapadne.
Svet je plný možností, ktoré sa nám ponúkajú, no ja chcem momentálne len to jediné. Spoznať seba, zistiť kam patrím, čo je pre mňa najlepšie...
Moje kroky sú pomalé, opatrné, no rozhodné. Nechcem spraviť chybu. Cítim, že by bola osudová. Hodí ma to späť na úplné dno. Otázkou nie je, či by som sa opäť postavila na nohy, pretože v to verím. Otázkou je, či by som sa vydala správnym smerom.
Žijeme vo svete plnom rutiny, chaosu a fádnosti a zrazu bác. Príde zmena. Všetko je naruby. Ľudia sa tak boja zmien, že sa ani nepokúšajú niečo robiť so svojimi životmi. Zvykli si na bytie ako také a to im stačí. Uspokojili sa s nudnou prácou, malým bytom, neznesiteľným susedom... Možno ešte presne neviem, čo v živote chcem, ale mám jasnú predstavu o tom, čo nechcem.
Nechcem večer zaspávať s pocitom, že zajtra budem musieť opäť znášať nudnosť sveta, nechcem bežať vpred s hlavou otočenou dopredu... Chcem uniknúť tomuto osudu. Chcem len voľne dýchať. Ostatné príde samo.
Celý svet by bol však nezmyselný, ak by v ňom nefiguroval niekto, koho si vážim, komu na mne záleží a kto je pre mňa taký dôležitý, že by som s ním chcela stráviť život. A zverila by som mu ho celý.
To je asi tak všetko. Svet, prijmi ma takú, aká som.
