Niečo tak krásne a jasné. A farebné (samozrejme). Proste veľkolepé.
Veď dúhy vídať väčšinou v lete. Po tom ľahkom chladnom daždi, ktorý príde tak nečakane, že slnko ani nestihne zájsť.
No dnes je siedmy január. Sedím v aute. Nešoférujem. Pasívne sa veziem. Dívam sa cez upršané okno. A tá dúha, ktorá sa tu zjavila celkom nečakane, mi vyčarila nenormálny úsmev na tvári. Bola obrovská. Nie iba kúsok, ktorý sa stráca kdesi v oblakoch. Toto bol celý poloblúk, aký vidíme na detských obrázkoch. Zázrak.
A tá dúha cestovala so mnou. Robila mi krásnu spoločnosť. Ja som si ju prezerala a rozmýšľala, keby sa postavím na jej začiatok, či by som bola farebná. Či by som cítila jej silu. Tú nádheru. Aké by to bolo úžasné. Keby to tak šlo. No ona sa stále hýbala so mnou. Tak neviem, či by bolo možné nájsť ten začiatok. Hoci som ho mala pred očami.
No potom som sa zmierila s tým, že teraz nemôžem ísť hľadať začiatok dúhy. Ale povedala som si, že raz to určite skúsim. Len tak vystúpim z auta a pôjdem za ňou. ako zhypnotizovaná. A to ma uspokojilo. Nálada sa mi z tej rannej (tak trochu) pochmúrnej zmenila razom na akúsi optimistickú.
Milujem dúhy! Sú také...
