Aj zostava „horochodcov“ bola slabšia, čo do počtu. Obdivoval som pouličných predavačov, ktorí na pľaci skladali svoje stánky ešte po tme, v snahe čo najviac pred Vianocami zarobiť. Zatiaľ čo mi podaromnici vykračujeme úplne novou asfaltkou smerom niekde ku kravínu nad osadou Plešivá. Kto dokázal vybaviť takúto cestu v takomto zabudnutom kúte, to mi je neznáme.
Nič však netrvá večne a asfalt sa o chvíľu mení na socialistickú betónku a potom na nejakú zmes blata a snehu. Pri citlivosti 3200 ISO som sa ešte snažil vyčarovať nejaký zašumelý pohľad na Zázrivú. Kúsok vyššie sa však už rozvidnelo a potešila aj krásna chalupa.
Hmlou pokračujeme cez lúky až na Hlásnu skalu. Prečo sa to tak volá neviem ale nejakú skalu som našiel pod nohami.
Ďalej už vidno, že turistika ide bokom a prednosť má sťahovanie dreva. Darmo sa niekto bije do pŕs ako ideme do Európy a rozširujeme turistický ruch, túto cestu keď prejde nejaký cudzinec, tak sa tu ťažko niekedy vráti. Iba ak na tanku. My sme však na to zvyknutí a strastiplnú „traktorstrádu“ absolvujeme bez prestávky až na 1392 m vysoký Minčol. Dokonca ani v lese, okrem ohryzenej jedle, nebolo čo fotiť.
Sme na hrebeni a odtiaľto je to už len kúsok na Kubínsku hoľu. Okrem toho, že pôjdeme už len nadol, potešilo aj slnko, ktoré sa snažilo preraziť hmlu. Výhľady však nie sú žiadne, pod nohami len vidno základy veže, na ktorej má byť umiestnený meteorologický radar a bohužiaľ „mala byť“ aj vyhliadková terasa. To, že to neschválili, je ďalšou ranou pod pás turistike. V susednom Česku by sa tomu čudovali, lebo tam majú rozhľadňu skoro na každom kopci. U nás už asi nikto neráta, že príde aj pekné počasie.
Aby sme však nezostali nasucho, tak si cestu spestríme neznačenou odbočkou na Puchmajerovej jazierka. Uvidíme, či tam v tej hmle trafíme. Už dlhé roky sa vedie spor medzi turistami, ochranármi, urbármi a poľovníkmi, či sa má tento chodník vyznačkovať. Nakoniec sú tam aj tak namaľované kadejaké svojské značenia, červené či žlté. Treba sa len pustiť správnym smerom dolu lúkou.
Tieto jazierka v rašelinisku sú skôr zaujímavé v lete, v zime vyzerajú ako vačšia zamrznutá mláka. Horšie je, že zarastajú trávou a zmenšujú sa. Možno niekedy, keď tu bude konečne značka, tak práve zmiznú a bude treba čakať tisíce rokov, kým sa z trávy stane rašelina.
Keďže nebudeme tak dlho čakať, vraciame sa na hrebeň Kubínskej hole. Cestou dolu na chatu sa konečne pretrhla hmla a zapózovali Roháče s Chočom, ktorý vyliezol akoby spod periny.
Po príchode na chatu nás neprekvapilo, že bola zatvorená ale dokonca nás ani nepustili dnu, že by sme sa museli vyzuť. Takže tradične zase skonzumujeme svoje zásoby a pomaly sa vytratíme.
Netušíme však, že cestou dolu zažijeme ešte niekoľko prekvapení. Prvým boli zatreté značky. Najprv som myslel, že ide o nejaký žartík, či trafíme aj bez nich, no potom som sa dozvedel, že ide o činnosť nemenovaného aktivistu, čo striktne dodržiava predpisy Európskej únie. Každú značku, čo nemá predpísaný rozmer nemilosrdne zatrie. Dúfam, že nám nabudúce nebude merať hĺbku dezénu na vibramoch.
Keď sme sa konečne zbavili posledného kalamitného stromu na ceste, prišli ďalšie prekážky v podobe tentoraz malých stromčekov a konárov pohádzaných do cesty. Zrejme z nejakej predvianočnej prerezávky. Medzi nimi boli aj jedličky s nejakou chybou krásy. Paradoxom je, že keby som chcel nejaký ten stromček zužitkovať, tak nikto mi neuverí, že som ho našiel len tak pohodený a skončil by som ako zločinec s pokutou. Preto radšej do neho kopnem a idem si svojou cestou. Ty nemôžeš robiť nič, iní môžu robiť čo chcú.
