Od Krakova vlak uháňa bez zastávky až do hlavného mesta po samej rovine bez akéhokoľvek kopca, všade len tráva, obilie, borovicový, či brezový les. Sem-tam učupených pár domov, žiadne mesto a nevidno ani žiadnych ľudí. Len kravy sa pasú z jednej strany a z druhej zase srny. Až tesne pred Varšavou sú ovocné sady, ale aj tam som zazrel iba jediného človeka.
No po príchode na hlavnú stanicu sa všetko zmenilo, zrazu sme vhupli medzi tri milióny ľudí. Pred nami sa týčili mrakodrapy ako v New Yorku.
Aby sme neutrpeli veľký šok, tak prehliadku mesta začíname v zoologickej záhrade, kde sme predsa len bližšie k prírode a zároveň si pozrieme našich prapredkov.
Varšava sa stala hlavným mestom v roku 1918 cez druhú svetovú vojnu bola bombardovaním skoro úplne zničená. Po vojne museli všetko nanovo vystavať. Najvyššiu budovu s výškou 231 m, palác kultúry im postavili Rusi a dlho bola dominantou mesta. Až v posledných rokoch v okolí vyrástlo niekoľko mrakodrapov, no zatiaľ ani jeden nie je vyšší.
Ruiny v roku 1945.
Prehliadku starého mesta je najlepšie začať na veži označenej na mape ako taras widokowy. Treba vyjsť po schodoch asi ako na desiate poschodie. No kruhový výhľad stojí za to.
Centrom starého mesta je kráľovský zámok, ktorý sa oplatí pozrieť zvnútra, lebo zvonku vyzerá dosť stroho. Môže sa kľudne všetko fotiť bez poplatku. Vstupné je polovičné ako u nás na podobnom zámku. Hlavne sú tam úžasné obrazy, niektoré veľké až na celú stenu. Zaujímavá je aj ich história, pretože boli viackrát ukradnuté. Ide sa bez sprievodcu, takže sa tam môžete zdržať tak dlho, ako chcete. Treba len čítať popisky.
S plateným parkovaním zrejme králi nemali problém.
Neviem aké drevo použili, ale z bukasu to nebolo.
Na detailné odfotenie tohto obrazu by mi nestačilo ani 150 megapixelov, nehovoriac o tom, koľko museli maliari minúť farby.
Podobný hokerlík mala naša stará mať, len nie taký vyčačkaný.
Busta pripomínajúca nášho exprimátora.
Keďže nemali Dom farieb, museli použiť rôznofarebný mramor.
Kráľ bol zrejme dosť malý, lebo posteľ je ako pre jedenásťročné dieťa.
V lustroch ešte nepoužívali LED žiarovky.
PVC ešte nepoznali, tak to museli vyrezať zo slonovej kosti.
Na ulici hral kadekto, no na tomto nikto nezahral.
Najvzácnejším je tento obraz od Rembranta.
Po prehliadke zámku je dobré sa ísť niekde najesť . Tradičné poľské pirohy nie sú až také dobré, lebo tu nemajú bryndzu a kapusta nie je to pravé orechové. Česká reštaurácia bola tiež len slabým odvarom tej orginálnej, hlavne knedle im dobre nekysnú. Najlepším riešením bola pizzeria, priamo oproti východu zo zámku. Štyri menšie aj s džbánom piva za sto zlotych. Po obede môžeme pokračovať túlaním po meste, pretože nemáme sprievodcu, ako Japonci.
Prezidentský palác.
Námestie z trhom, namiesto tržnice sú tu samé reštaurácie.
Siréna, nie však hasičská.
V meste hralo niekoľko pouličných muzikantov, no dobrý imidž kazili rumunskí žobráci, čo nevedeli ani hrať a ešte otravovali aj v električke.
Žigmundov stĺp
Keď sa nabažíme histórie, môžeme sa presunúť v čase a prejsť do súčasnej doby nových technológií, biznisu a moderných stavieb.
Palác kultúry
Spektrum
Oproti moderným budovám sú v meste aj staré židovské budovy, niektoré ani nemajú majiteľa a bývajú v nich rôzni nájomníci. Väčšinou však majú škaredé iba fasády a zvnútra sú normálne zariadené.
Stará židovská škola, ktorá sa má opraviť.
Kto si chce oddýchnuť od mestského ruchu môže navštíviť veľký park, zvaný Krolowskie lazienki.
Unikátna vrania škola. Mali však problém s čítaním, lebo jedna z tabúľ bola v čínštine.
Nedalo nám, zastaviť sa ešte v botanickej záhrade, lebo doma máme len obyčajnú.
Vo Varšave sú desiatky kostolov a zastavili sme sa len v tých, ktoré boli po ceste. Vyhľadávať ich by bolo veľmi náročné. Jednoducho povedané, sú tam kostoly asi všetkých svätých.
Židovská synagóga.
Pravoslávny kostol.
Jednou z najstarších stavieb bola pevnosť v centre mesta, tá bola tiež za vojny značne poškodená.
Poslednou našou zastávkou bol zámok vo Vilanowe, dnu nás však nepustili, lebo tam mal byť nejaký koncert, tak som fotil len cez plot.
Ešte pár fotiek z mestskej dopravy a ideme domov. Mimochodom, skupinový lístok na celý víkend nás stál 40 zlotych.
Na hlavnej stanici, ktorá je v podzemí.
Bicykle cudzincom bohužiaľ nepožičajú.
V metre.
Mal by som už menej písať, však nie som ako Mickiewicz na soche a ešte še z toho okocim.
