Ráno na stanici sa zišiel hlúčik ľudí s dáždnikmi a hrozilo, že zájazd sa zruší, lebo desiati sa odhlásili. No nakoniec sme vedúcu presvedčili, že za Mikulášom už neprší, veď máme predsa radarové informácie. A bola to pravda, lebo za Ružomberkom už vychádzalo slnko.
Východiskovým bodom bolo Štrbské pleso, z ktorého sa bolo treba presunúť na Popradské. Zvolili sme červenú značku po kamenistej ceste s miernym prevýšením. Len som si hovoril, že tadiaľ naspäť nepôjdem, lebo si všetky členky pootĺkam.
Torzo lesa na Štrbskom plese.
Zo začiatku bolo dosť pochmúrne, kým sa mraky rozplynuli. Asi hodina desať nám trvala cesta k Popradskému plesu a po krátkej prestávke pokračujeme ďalej, bez toho aby sme sa naň pozreli.
Po chvíli sa ocitáme v krásnom lese s limbami.
Po dvoch hodinách chôdze sa môže ešte tu každý rozhodnúť či ide ozaj na Rysy alebo niekde k Hincovmu plesu. My ideme všetci v duchu leninových myšlienok.
Mengusovský Volovec.
Prvé slnečné lúče naznačujú, že by bolo škoda ostať doma.
Na Žabých plesách sa už mení ráz krajiny a pripomína to skôr misiu na Mars. No nálada sa nezhoršuje.
Rysy sú zatiaľ v oblakoch.
Cesta k Chate pod Rysmi je dobre zaistená, asi kvôli nosičom.
Voda vytvorila vzorkovnicu minerálov, čo sa tu vyskytujú. Dúfam, že to nie je špina.
Hraničná tabuľa naznačuje, že Chata pod Rysmi je nablízku.
Po tri aj trištvrte hodine chôdze ma už začínajú bolieť nohy a preto si počkám radšej na autobus.
V chate je dusno ako v kúpeľni s troma sprchami a aparát sa mi úplne zarosil. Preto radšej hneď pokračujem ďalej, aj keď niektorí tu zostali sedieť.
Za dvadsať minút som už v sedle Váhy, odkiaľ vidno na druhú stranu hrebeňa. Chvíľami sa kopce odhalia a chvíľami zahalia, ako keď sa v divadle opije oponár. Ťažko vidno aj Ťažké pleso. Na vrchol Rysov mi zostáva ešte 160 výškových metrov.
Zmrzlé pleso nie je zamrznuté, aj keď na svahoch sú zvyšky snehu.
V prípade núdze by sa tu dalo bivakovať.
Posledný úsek je dosť ťažký a nebezpečný, tu by sa práve hodilo nejaké zaistenie. Každý tu lezie kade ho napadne, tak by bol chodník jednoznačne vyznačený. Okrem toho sú tu aj voľné kamene, ktoré sa ľahko skotúľajú niekomu na hlavu.
Spätný pohľad na Žabie plesá.
Tu je už vrchol rysov na poľskej strane a tesne pod ním si rastie stokráska.
Vyšné Bielovodské Žabie pleso
Rysy majú dva vrcholy, ten bližšie k Poľsku má výšku 2499m a ten druhý údajne 2503m. Niekde sa uvádzajú dokonca tri vrcholy. Smerom na poľskú stranu je to riadne strmé a pri tom množstve ľudí si treba dávať pozor, aby do vás niekto omylom nestrčil. Dokonca som nemal odvahu ani vypiť pivo, čo som niesol z domu v batohu.
Vrchol na slovenskej strane.
Veľký Žabí štít.
Na pár sekúnd sa otvoril výhľad na poľské Morské oko. Zrejme na dlhšiu dobu by to bolo za poplatok, ako to býva u nich zvykom.
Konečne som si sadol, no najesť sa v kľude nedalo a aj tak by mi to asi zožral nejaký vysokohorský vrabec, čo tu poskakoval. Podobného som videl na Rozsutci. Poberiem sa teda radšej nadol aj keď sa počasie vylepšilo.
Ťažký štít.
Zrejme nejaká čertova skala.
Výstup z poľskej strany.
Nižné Bielovodské Žabie pleso.
Široká.
Skamenelý bernardín.
Ganek, Rumanov štít a Popradský ľadový štít.
Vzadu Belianske Tatry.
Ťažký štít a za ním Vysoká 2547m.
Dračia brána.
Povestná kadibúdka.
Horec luskáčovitý.
Popradské pleso. Tu si dávam konečne desiatku pivo za neuveriteľných vysokohorských dve päťdesiat. To svoje za 42 centov som vypil cestou nadol.
Ostrva.
Nadol som išiel radšej asfaltovou cestou, lebo už bolo skál až až. Nakoniec predsa len nepršalo a banovať môžu len tí, čo sa odhlásili.
Modrá značka ma doviedla až na stanicu električky Popradské pleso, odtiaľ som sa rýchlo ponáhľal pešo na Štrbské, v domnení, že práve teraz nič nejde. No na moje prekvapenie električka dorazila presne keď ja. Občas sa dejú neuveriteľné schválnosti.
