Vybral som sa tam tesne pred koncom júla po cyklotrase z Leštín. Ono to v skutočnosti nie je cyklotrasa, ale cesta na vývoz hnoja, ktorú tu vybudovalo Jednotné roľnícke družstvo. Len neskôr prišla delegácia z kraja, osadili tabuľu „C“, vypili niečo, zajedli korbáčmi a odišli. Ovady a hnoj tu však zostali. Hmyz využíva toho, že cyklista na hrboľatej ceste sa nemôže len tak ľahko ometať. Preto som tu ani žiadneho cyklistu nestretol. Bolo teplo a ľutoval som, že nemám kraťasy. No potom ma napadlo, že však keď tadiaľto nikto nejde, načo sú mi vôbec nohavice. A poputovali do batoha.
Hrebeň Roháčov.
Osobitá.
Choč a pred ním Holica.
Po necelej hodinke chôdze už vidím, ako vyčnieva na kopci rozhľadňa v tvare stoličky. Je úplne ako nová, aj s hojdačkou. Šťastie, že idem sám, lebo keby nás bolo tridsať, tak sa o ňu pohádame. Hore vyleziem po rebríku s kovovými štebľami, no na poslednom si musím dávať pozor na hlavu a preto lezenie ukončím radšej štvornožky. Zišlo by sa tam zabiť dajakú kramľu do trámu. Je tu dokonca aj návštevná kniha, do ktorej som napísal, že rozhľadňa je pekná, tá Petřínska je oproti nej hadr. Hlavne ľudí je tu málo, dokonca by som povedal, že okrem mňa nikto. Výhľad síce nie je 360 stupňový, no 300 to bude. Prekáža len pár stromov. Tí drevorubači vždy zotnú tie, čo netreba. Uvidíme Roháče, Choč, Šíp, Malú Fatru, Skalky, Kubínsku hoľu atď.
Osádka.
Zahmlený Rozsutec.
Pokryváč.
Prosečné.
Oravská Magura.
Ostrô.
Cestou späť už však stretávam veľa tvorov. Honelníka a stovku oviec. Dúfam, že ženie aj tie ovady. Kúsok ďalej ešte šli dvaja honelníci na motorkách.
Tomuto sa odborne hovorí exsikát. Kto vysoko lieta, nízko padá.
Kúsok ďalej ležala na ceste obhryzená noha z ovce a aj sa mi zdalo, že jedna krívala.
Však čo budú kvôli jednému stehnu celú ovcu zabíjať.
Ďalšie ovce na Srňacom.
A tak sa rozhľadený vraciam domov nasucho, lebo cestou žiadny výčap nebol.
