Tak sa stalo v prvú augustovú nedeľu, keď bol cieľom kubínskych turistov.
Ráno sme vlakom prišli do Mikuláša, no ďalej bolo treba čakať na autobus pol druha hodiny a tak sme vyskúšali taxík. Šofér nám cestou odporučil radšej kopec s pamätníkom nad sídliskom Podbreziny, že tam vyjdeme rýchlejšie a ľahšie a Mikuláš vidno odtiaľ tiež. No my sme sa na to zlákať nedali, keď kopec, tak poriadny.
Cesta hore začína pri ústí Žiarskej doliny a chvíľu pokračuje Tatranskou magistrálou. Po piatich minútach odbočíme hore kopcom bývalým lesom. Teraz tam rastie len Ivanov čaj, čo je ruský názov pre vrbicu. Je to rastlina, ktorá prvá vyrastie po atómovom výbuchu a v Rusku sa užíva aj ako droga.
Trochu vyššie je už les, ale moc vábne nevyzerá, lebo ho zrejme celý pobehali traktory. Naviac sa ním trmácame skoro dve hodiny. Až v najvrchnejšej časti začína mať normálnu podobu.
Postupne sa vytrácajú smreky a začína kosodrevina. To je neklamné znamenie, že sa blížime na prvý vyhliadkový bod – Holý vrch s výškou 1715 m. Nie je v skutočnosti holý, ale má malú lysinu. Odtiaľto už vidíme náš cieľ – Baranec.
Baranec.
Kúsok Roháčov.
Liptovská Mara.
Zarastený Holý vrch a v pozadí Nízke Tatry.
Ďalej vedie chodník kosodrevinou a stúpa miernejšie, ako v tom zakliatom lese. Teraz zase ukazuje svoju silu slnko a tieň konárov musíme nahradiť čiapkou, či klobúkom.
Choč a Malá Fatra ponorená do smogu.
Oddychujeme len veľmi krátko, lebo dnešná túra je dosť dlhá. Posledný úsek na vrchol sa už ide veselšie, ale je dosť teplo a kupodivu vo vzduchu cítiť nejaký smrad neznámeho pôvodu. Buď je to z nejakej fabriky alebo to smrdia huby, čo rastú popod kosodrevinu. Skaly pod nohami sa zdajú byť ako zarosené, no spôsobuje to sľuda v nich obsiahnutá.
Pohľad späť.
Posledný úsek chodníka na Baranec.
Vľavo sa v sedle objavil Sivý vrch a vpravo zase Vysoké Tatry.
Po tri a pol hodine prichádzam konečne na vrchol a počasie je ideálne. Ja si vždy vyberám také a preto chodím iba raz do mesiaca. Čo sa budem plahočiť v daždi. Aj keď je to náročný výstup, ľudí je tu dosť, väčšinou v československo-poľskom zložení. Aj mobil mi zapípal, že vitajte v Poľsku. Teraz už len urobiť zopár sto obrázkov, lebo výhľad je tu úžasný, myslím, že lepší, ako z Choča. Však sme aj o 600 m vyššie.
Kompletné zloženie výpravy.
Taký vysoký vrch na Orave ani nemáme.
Sivý vrch.
Vysoké Tatry.
Kriváň.
Pachoľa a Baníkov.
Vpravo Hrubá kopa.
Tri kopy.
Plačlivô a Ostrý Roháč.
Ostrý Roháč a Volovec.
Czerwony wierch.
Hrubý vrch a Jakubiná.
Kasprov vrch.
Liptovská Mara.
Liptovský Mikuláš.
Chopok.
Ďumbier.
Pohľad späť.
Hrebeň Roháčov.
Dobre by bolo sedieť, keby nebolo treba ísť späť domov. Vlastne aj tak som si ešte dnes nesadol a chystám sa na obedňajšiu prestávku až v Žiarskom sedle. Na druhú stranu je Baranec ešte strmší a pri troche nepozornosti sa dá absolvovať podobne ako na saniach, ale bez nich. Niekedy som mal pri pohľade do hľadáčika pocit, že sa kopec váľa na mňa. Vôbec som nezávidel tým, čo idú ešte len hore.
Táto jama je Jamnická dolina.
Baranec za nami.
Zísť do sedla nie je také jednoduché, ako sa spieva v jednej piesni, že z tej doliny na tú, prehodím si latu. Treba prekonať ešte zo tri malé kopčeky a jeden veľký s názvom Smrek. To neviem, kto mu dal také meno, keď tam nerastie ani kosodrevina. Zrejme tam sedával básnik Ján Smrek.
Smrek.
Ostrý Roháč.
Po bokoch hrebeňa sa objavili miniatúrne plieska, ako kalamáre na atrament. Osviežiť sa však v nich nedá a okrem toho je to zakázané, pod pokutou 66 €. Zrejme preto, že keby si tam niekto oprel na brehu ponožky a namočil si nohy, tak by tam dvadsať rokov neprežil žiadny živočích.
Plačlivô.
Pohľad dolu do Žiarskej doliny.
Tu je už Žiarske sedlo a naše cesty sa rozchádzajú. Všetci idú na oravskú stranu, len ja volím kratšiu cestu Žiarskou dolinou. Keď odídu, rozložím si konečne o trištvrte na jednu svoj anglický lunch. No po chvíli som zistil, že nie som sám stravník a na sendvič mi nasadali drobné mušky a chceli to zapiť mojou krvou. Preto to musím urýchlene skonzumovať a zapiť jediným pivom, čo mám zo sebou. Okrem toho sa začali objavovať na oblohe mraky a tak je koniec dnešnému posedeniu a padám do doliny. Kľudne tu môže každý dopiť vodu, čo má zo sebou lebo o 5 minút je tu už prvý prameň a ďalej ich stále pribúda.
Príslop.
Starček Jakubov.
Ľubovník bodkovaný.
Zvonček alpínsky.
Starček vajcovitolistý.
Prilbica pestrá.
Horec luskáčovitý.
Tu spadla v roku 2009 obrovská lavína.
Po necelých siedmich hodinách prichádzam na Žiarsku chatu, kde je možnosť preglgnúť aj nejaké pivo. Odtiaľto už vedie asfaltová cesta a dá sa tu požičať aj kolobežka za šesť a pol eura. Ja idem radšej pešo, lebo mám ešte dve hodiny času a môžem si v kľude obzrieť dolinu. Ako prvý vidno šarafiový vodopád, kúsok od chaty.
Požičovňa kolobežiek, dostanete aj prilbu. Cesta je dosť strmá a netreba sa odrážať, len brzdiť.
Povoz na dopravu kolobežiek.
Kvitnúci vres je neklamným znakom blížiacej sa jesene.
Žiarska dolina je v hornej časti pekná, no dolu vypadá ako obyčajná cesta do Pucova, či Chlebníc.
V ponuke sú aj kick bike.
Sem-tam spadne na cestu aj nejaká skalka.
Medvedia štôlňa.
Tu treba odovzdať kolobežku.
Na parkovisku si dávam už len malé pivo, no musím povedať, že bolo lepšie, ako v stánku pri chate.
Na začiatku doliny môžete zanechať svoje auto za 3€ doobeda a 2€ poobede. Nahor sa dá ísť len na vlastnom bicykli alebo pešo. Či požičajú kolobežku aj nahor, to som sa nepýtal. Najlepšia by bola elektrická.
