No a práve do tých som sa vypravil v tretiu júnovú nedeľu s turistami v autobuse. Veľa trás na výber nemáme, pretože Belianske Tatry sú defakto pre turistov zatvorené a to po celý rok. Ani v jediný deň tam nemôžeme nahliadnuť. A tak nám treba. Nevedeli sme sa slušne správať, plašili sme kamzíky, trhali kvety, odhadzovali konzervy a fľaše. Sklo sa v prírode rozkladá 4000 rokov, tak teraz musíme počkať. Môžeme ísť len cez Monkovu dolinu a tak vyrážame od hotela Magura. Výhľad je už odtiaľto pekný a dalo by sa fotiť aj z balkónu.
Ždiarska vidla a Havran
Jatky a Hlúpy
Z počiatku cesta vedie lesom po červenej značke. Súbežne s ňou je zelená značka náučného chodníka, za ktorý údajne treba zaplatiť. No my ideme po červenej a na náučné tabule sa nebudeme dívať.
Hlásna skala
Myslel som, že z tohoto mosta odfotím dravé tatranské vody, no tej nikde. Ešte chvíľu predtým bolo počuť hukot potoka a tu asi tečie popod zem, čo sa vo vápencovom pohorí často stáva. Šťastie, že máme vodu so sebou v plastových fľaškách.
Potom sa chodník prudko stáča doprava a ďalej vystupujeme serpentínami medzi Hlásnou a Opálenou skalou. Stredom tečie vodopád, ktorý by mal mať výšku 12 m, no je tam minimum vody a nevidím k nemu ani žiaden chodník. Okrem toho vidno aj nejakú jaskyňu, o tej však zmienka nie je ani v storočných novinách.
Opálená skala
Vodopád
Jaskyňa
Pomaly les redne a otvárajú sa nám výhľady na Ždiar, odkiaľ sme prišli a kto má dobré okuliare vidí aj do Poľska. Je tu aj prameň vody, no neviem či nepochádza z topiacich sa zbytkov snehu.
Vyjdúc úplne na lúky, si treba nasadiť klobúky a zdolať Široké sedlo, ktoré je aj poriadne dlhé. Slnko pripeká, sneh sa topí, kvety rastú a my rátame, či máme dosť pitia. Na chatu Brnčalku je ešte ďaleko.
Prvosienka vyššia
Záružlie horské
Nátržník Crantzov
Tesne pod vrcholom sú drevené prehnité schody, ktoré aj tak každý obíde.
Poniklec biely
Po troch hodinách je tu konečne Široké sedlo 1825 m.n.m. Odmenou je pekný pohľad na Vysoké Tatry a taktiež kvety navôkol.
Hlúpy vrch, po ktorom sa ide celkom rozumne.
Zvonček alpínsky
Veternica narcisokvetá
Horec jarný
Široké sedlo a Ždiarska vidla
Prvosienka najmenšia
Po chvíli oddychu pokračujeme do Horného Kopského sedla 1933 m, čo je dnešný najvyšší bod. V tom teple nám to stačí.
Dolu vidno chodník z Tatranskej Javoriny
Silenka bezbyľová
Žltohlav najvyšší
Jahňací štít
Zostáva ešte Nižné Kopské sedlo, do ktorého je to už len na skok.
Tu prichádzajú turisti z Tatranskej Javoriny.
Nižné Kopské sedlo
Po zdolaní troch sediel sa pustíme dolu na tri plesá a potom na tri pivá, ako v rozprávke.
Predné a Zadné jatky
Belianska kopa
Kurička vápencová
Biele pleso
Kozí a Jahňací štít
Kežmarský štít, z ktorého nedávno spadla kamenná lavína.
Pyšný štít
Svišťovka
Kozí štít
Odtiaľto sa môžeme rozhodnúť, či ísť na pivo na chatu Brnčalku či Plesnivec alebo sa ísť napiť zo Šalviového prameňa. Netreba písať, ako som sa rozhodol, len sa ešte raz pozriem na panorámu Bieleho plesa. Aj vodorovne, aj zvisle.
Biele pleso, potom Čierne a Zelené. Poliaci mi však tvdili, že to nie je čierne, ale temné.
Kúsok nahor je aj Červené, no tam dnes nestihneme ísť.
Čierne pleso
Konečne pekná studnička, no veľa ľudí neosloví, len si doplnia prázdne fľaše. Chata je totiž na dohľad.
Vpravo Jastrabia veža
Podľa týchto prázdnych sudov vidno, ako ľudia dnes vysmädli a pivo sa míňa, aj keď stojí v starej mene sto korún.
Ako vidno, zelené pleso je ozaj zelené a nikto ho neprifarbil. Brnčalova chata je v rekonštrukcii a preto ju fotím len z diaľky, lebo lešenie mi nepasuje k Jastrabej veži.
Po náležitom odpočinku sa vydávam kamenistou cestou smerom do Bielej vody. Tento chodník je dokonca aj cyklotrasa, no ja si neviem predstaviť, že by som tadiaľto išiel na bicykli. Ale pár ich bolo pri chate opretých.
A tak po deviatich hodinách sadáme do autobusu, opálení ako Bulhari, aby sme si obzreli Tatry aj cez sklo.
