Počasie tento rok nič dobré nesľubovalo, no musíme sa uspokojiť s tým, čo tu máme, môžme byť radi, že sa nepreženie tropická búrka. Zvyčajne chodievam hore z Dubovej ešte za tmy. Tento nápad vznikol asi z toho, že všetci sa ponáhľali, aby stihli východ slnka. No tento rok sme nemali dôvod k chvatu, lebo pravdepodobnosť, že ho bude vidno, bola asi taká istá, ako vidieť v Orave krokodíla. Nuž sme sa teda vybrali pred deviatou z Jasenovej v malej skupinke. Išlo sa dobre, pretože chodník bol už dobre vychodený a ľudia išli už len oproti nám, aj to len v malom počte. Skoro všetci už boli totiž hore.
Z chodníka Martina Kukučína si však pár ľudí urobilo parkovisko, lebo zistili, že pneumatiky sa derú ľahšie, ako topánky. V organizačných pokynoch výstupu sa akosi pozabudlo uviesť, že hore sa má ísť výlučne pešo.
S výškou pribúdalo aj snehu a na jasenovských lúkach ho bolo skoro po kolená.
Kochajúc sa zimnou prírodou sme boli čochvíľa za dve hodiny na Drapáči. Tu nás nečakala občerstvovacia stanica, ako cez leto bežcov, ale bolo treba sa občerstviť tým, čo bolo v našich batohoch. O chvíľu dorazili prví z kubínskeho klubu, vracajúc sa z vrcholu. Nuž každý si ide svojou cestou, aj keď oproti.
Na hrebeni to bolo ako v rozprávkovej krajine a bolo zatiaľ celkom teplo. Nefúkal ani vietor, aj keď v predpovedi varovali pred silným vetrom.
Na križovatke ciest pribudli ďalší ľudia, no nebol to ten známy „Václavák“, ako sme na to zvyknutí z iných rokov.
Na stromoch bolo čaraz viac snehu a pripomínali trochu kostolné veže. Teraz sa potvrdilo, že my v nedeľu chodíme do prírody, lebo ona je náš kostol.
Niektoré vrcholce už začolo ohýbať a stromy už pripomínali prihrbených starcov.
Tesne pod vrcholom sa začalo ochladzovať a musel som konečne obliecť aj sveter. V zime sa mi preto chodí zle, lebo človek má stále pocit, že je spotený a pritom mu je zima. Suché oblečenie sa mi zase nechce prezliekať, že veď už budem za chvíľu doma. Najhoršie je, rozmraziť sa niekde v krčme a potom ísť zase do mrazu. Ale niektorí s tým problém nemajú, ako tento, čo som ho stretol kúsok ďalej.
Aj kamarát Vlado bol už na ceste späť, kto ho nepozná, tak si pomyslí, že stretol Yetiho.
Aj keď sa v zime dajú nafotiť pekné fotky, lepšie je predsa len v lete, keď sa môžem vyvaliť do trávy a nemusím sa báť, že tam zamrznem. Jediná výhoda je, že v zime nestupím na hada.
Kosodrevina úplne ležala pod snehom a bol som prekvapený, koľko tu hore rastie ešte smrekov.
Na vrchole bola len hŕstka ľudí a nebolo počuť ani žiadny spev. Viditeľnosť bola temer nulová a na okrajoch skaly som musel dávať pozor na krok do prázdna, lebo sneh úplne splýval s okolitou hmlou. Fotoaparát si konečne oddýchol a teleobjektív mi bol platný, ako stierače na ponorke. Nuž sme sa teda hneď pobrali dole, ako ostatní.
Už iba doma v teple som pospomínal, ako bolo na Choči pred troma rokmi.
