No teraz to všetkých zmiatlo a tak v poslednú januárovú sobotu som nakoniec išiel sám. Stretol som síce dve turistky, no tie sa vrátili, že idú do Dlhej. Vybral som sa opačným smerom cez Leštiny na Vartu, že keby len predsa niekto šiel, tak ho oproti ľahko dobehnem. No nebolo tam ani živej duše, aj keď bol krásny slnečný deň.
Cesta na Vartu bola zľadovatelá, vyšli tam len autá 4x4 a ja 2x2. Nikto ma tu nevítal s čajom a harmonikami, ako tu býva zvykom po iné roky. Oni to fakt zrušili. Odmenou bol len pohľad na krásne vyfarbený Choč, ktorý ma sprevádzal hore celými lúkami, až po tú Peňázovu. Postupne sa za Ostrým, na druhej strane, vynorila časť Roháčov a Nízkych Tatier.
Choč
Osobitá
Holica
Zhora som sa vrátil, nech si radšej užijem slnka, ako sa trmácať tieňom lesa do Danielovca a ešte tam nebodaj stretnúť jedného z tých 1240 medveďov, čo sa po Slovensku potulujú. Nemal ich titiž kto plašiť.
Z Osádky začínam prudko stúpať cestou na Pokryváč. Tu je cesta bez ľadu a snehu a výmole mi nevadia. Na tie nech nadávajú tí na kolesách. „Motor“ sa mi však začína prehrievať a zimná bunda sa stáva zbytočnosťou. Ešte k tomu mi nad hlavou krúži veľký vták, ako nejaký sup. Mám síce v batohu pivo, no to je moc prechladené a tak na vrchol prichádzam s vyschnutým jazykom.
Nakoniec si ani neužijem čerstvého vzduchu, lebo celý hrebeň tu už roky zavážajú hnojom. Neviem, čo to majú za sprostý zvyk, aspoň keby to dali niekde bokom.
Sponad Pokryváča sa mi otvára znovu výhľad na Roháče, tento raz už celé.
Oravská magura
Potom pokračujem po cyklotrase smerom na Leštiny. Pri čvachtaní v blate ma už napadá len jedno: „ To je správna cyklotrasa, keď prídeš z nej ako prasa.“
Leštiny aj s fašiangovým sprievodom.
