Do tej prvej zvyčajne chodíme častejšie a do tej druhej menej.Aby sme to trochu vyrovnali, vypravili sme sa v prvú júlovú nedeľu na Martinské hole. Aj keď to organizoval KST, zišlo sa nás sotva 10. Našťastie nešlo o futbal a tak nám ten jedenásty nechýbal. No hneď na začiatku zlákala troch ferrata a tak po ceste nakoniec kráčame len siedmi. Ide sa v celku v pohode, len kde-tu prefrčí bicykel. Treba si dávať pozor, lebo zvončeky už vyšli z módy.
Zrušená lanovka, akoby čakajúca na princa, čo ju oslobodí spod kliatby
Martin ešte spí v hmle
Pred slnkom nás väčšinu cesty chránia stromy, ako veľké zelené slnečníky. Naposledy sme tadiaľto nadol zbehli všetkými skratkami, teraz kráčame poctivo po ceste, štrkotajúc palicami a debatujúc o všetkých chorobách, čo nás postihli v poslednej dobe. Máme totiž už vysoký vekový priemer.
O tomto som si myslel, že je to smerovník do najbližšieho Kauflandu, no že vraj je to kvôli kolobežkám
Po hodinke prichádzame k vojenskej technike, o ktorej som sa mylne domnieval, že je to nejaká uviaznutá zásielka na Ukrajinu, pretože to bol pamätník z čias SNP.
Po oddychu ideme ďalej po ceste, až sa pripojíme na asfaltku vedúcu z Vrútok a je koniec horského vzduchu.
Náprstník
Ešte pretneme lanovú dráhu a po dva a pol hodine sa ocitneme zoči voči pípe. Tu je posledná možnosť doplniť tekutiny, lebo na hrebeni sa z močariny piť nedá.
Foto J.K.
Po zlatistom moku sa mi rozjasnil zrak a vidím aj do diaľky, až do Malej Fatry a Martina.
Vrútky
Martin
Jazerá pri Sučanoch
Od chaty je to už len polhodinka na Krížavu a môžeme pozorovať, ako sa šíria rádiové vlny.
Vysielač však nie je len také ľahké obísť, pretože je oplotený ako kasárne. Na chodníku trčia uzemňovacie pásy a kto si nedá pozor, tak ho pekne uzemní. Kedysi som počul, že kvôli slabému uzemneniu nemohli vysielač spustiť do prevádzky a preto museli do zeme sypať uhlie, aby mala lepšiu vodivosť.
Odtiaľto by sa zdalo, že pôjdeme už len dolu kopcom, no opak bol pravdou, lebo do Strečna sme museli ešte prekonať zopár kopcov. No našťastie pod Minčolom sme náhodou stretli horského vodcu.
Na Minčol prichádzame o druhej popoludní, keď slnko najviac pripeká a preto sa čo najskôr poberieme na ďalší kopec. Len sa pokocháme panorámou Turca a Kľaku.
No tu už ma naozaj prechádzajú srandy, pretože sa zdalo, že sme prekročili Karpaty a predsa sme len na Ukrajine. No z omylu ma vyvedie to, že na druhej strane je Žilina.
Na kopci Úplaz už pomaly dozrievali čučoriedky, ktoré sú dobré ako osvieženie v tom teple.
Po malom oddychu bolo treba pridať do kroku, lebo cieľ bol ešte stále ďaleko a pomaly dochádzala voda. No tabuľa na rozcestníku skôr napovedala, že niekde blízko pramení šaratica a to by nebolo dobre. Ale zase je fakt, že by sme bežali rýchlejšie. Kúsok ďalej, v sedle Javorina bol altánok, no bez obsluhy.
Zo sedla Javorina pokračujeme po modrej značke do tmavého lesa, kde nás príjemne ochladilo. No na naše prekvapenie, krásny les sa po chvíli zmenil na rúbanisko, kde bola neskutočná kalamita. Naviac po ceste tiekla zvláštna čierna tekutina, niečo medzi močovkou a asfaltom. V týchto končinách by to bolo aj možné, pretože v neďalekej Nezbudskej Lúčke sa kedysi doloval asfalt. Ale lom je už zatopený. No a žeby takáto voda vyvierala niekde na kopci?
Našťastie sa o chvíľu kalamita zmenila znovu na peknú prírodu a my, po výmene modrej značky za žltú, putujeme ku Kojšovskému budzogáňu, ktorý je veľmi podobný tomu Zbyňovskému, len je menší.
Suchý a Biele skaly
Zostáva nám ešte zdolať hrebeň Kojšovej až k rozhľadni Špicák, je to príjemná cesta borovicovým lesom po skalách, aj keď topánky už nepríjemne tlačia. Však máme v nohách už vyše 20 kilometrov.
Z rozhľadne je úchvatný výhľad, hlavne na hrad Strečno.
A je tu dnešný cieľ. Na stanici prevrátime nejaké pivo a dokonca v krčme predávajú aj lístky na vlak. To je nápad.
