Výstup bol spojený s celoslovenskou oslavou narodenia Milana Rastislava Štefánika na chate, ktorá nesie jeho meno. Autobus s turistami z celej Oravy nás zaviezol na Trangošku, do výšky 1120 m, čo nám výstup na dvojtisícovku veľmi uľahčilo. Vydali sme sa vynoveným chodníkom Bystrou dolinou. Hneď na začiatku bolo nachystané drevo, že kto chce, môže ho vyniesť na chatu. Mne úplne stačil môj sedem kilový bágel a drevo by som tam nepriložil ani za fľašu borovičky, nieto za čaj, čo sľubovali.
Cestou sme naďabili na odrezaný kábel, zrejme v rámci sankcií uvalených na Rusko.
Na pol ceste bola odbočka k jaskyni mŕtvych netopierov, no tam som nešiel, veď ani ľuďom nezvyknem chodiť na pohreby, nieto netopierom.
Tu vidno prečo sa konzumuje toľko alkoholu, keď aj prístup k vode je zakázaný.
Po necelých dvoch hodinách prichádzame na chatu, kde je už asi stovka ľudí. Po privítaní by sa patrilo niečo vypiť, no potom by som už hore nevyšiel a tak po krátkom oddychu pokračujem nahor do Krúpovho sedla. Chodník je kamenistý a treba si aj poskákať po skalách ako capko a nevybiť si pritom zuby.
Zo sedla je to už len polhodinka na vrchol, no idúc po dláždenom chodníku mám pocit, ako by sme celý Ďumbier obchádzali dookola. Neviem ako sa tu nahromadilo toľko skál, dokonca niektoré hŕby pripomínajú zámerne postavené hradby. Zrejme sa tu hrali malí čerti, veď Čertovica je blízko.
Po tri a pol hodine som už konečne hore a niektorých našich dobieham, lebo už idú nadol oproti. Na vrchole je kríž, ktorý je krivý ako moja chrbtica a všetci sa pri ňom fotia. Počuť tu hlavne slovko derem, derem, čo nasvedčuje tomu, že aj Budapešť je niekde za rohom.
Aj keď sú kopce v diaľke zahmlené, dovidím na Choč, Rozsutec, či Kubínsku hoľu. Vysoké Tatry však nevidno.
Po jednom plechovom pive sa pomaly poberám nadol, lebo zase treba naháňať autobus. Tentoraz to skúsime popri hoteli Kosodrevina, hádam to bude bližšie. Chodníkov je tu veľa, no ten najkratší nie je značený. To je typické pre Slovensko, že to najlepšie zakážu.
Po hodine a pol sa ocitám pod lanovkou a ponad hlavu mi lietajú kabínky, do nich však nesadnem, veď kto by sa vozil nadol a isto to stojí nehoráznu sumu.
Keď sme kráčali dolu zjazdovkou bez snehu, tak nám ostávala polhodinka navyše, tak si vravím, že si sadnem a v kľude sa najem. Len si zahryznem do chleba, zrazu pribehol pes a vytrhol mi ho z ruky. Prašivec jeden. Majiteľa to ani netrklo, kým som na neho nezakričal, že ma pes pripravil o desiatu. Dnes je už psov asi viac ako ľudí a robia si čo chcú. Pripadajú mi ako posvätné kravy v Indii. Tak som sa chcel napiť aspoň čaju, no zatiaľ mi do neho naliezli mravce, aj keď v ňom cukor nebol. Pobral som sa teda k autobusu, s pocitom, že aspoň počasie vydržalo.
