Neviem prečo sa to tak volá, že by pestovali ryby na poli, ale odjakživa tam boli bavlnárske závody, no teraz už nie sú. Sám však tadiaľ radšej nejdem lebo do bytoviek presťahovali neprispôsobivých občanov a občas vyberajú na ceste mýto. Po pol kilometri treba odbočiť doprava na červenú značku, no stále je popri ceste asi tri metre vysoký nový plot, taký, aké stavali okolo kostolov počas tureckých vpádov. Že vraj vo vnútri je nejaký kaštieľ, či čo. Ja, keby že tam bývam, tiež sa tak opevním. Na konci plota konečne odbočíme strmo do lesa a po štvrťhodinke prídeme na lúku, kde je tiež niečo nové, tentoraz stromy.
Potom už, pri vychádzajúcom slnku, začneme kľukatým chodníkom stúpať na Predný Čebrať. V lese prevládajú borovice a je tu veľmi príjemné prostredie.
Kedysi tu boli dobré výhľady na Ružomberok, no teraz to je už napoly zarastené. Naviac mesto je v protisvetle a tým sa farby strácajú. No niektoré pohľady sú ako z lietadla.
Kľačno a bývalé BZVIL.
Smerom na západ je to už lepšie a objaví sa aj Černová s kostolom a cintorínom. Ktovie, či už našli toho Hlinku. Z kopcov toho veľa neuvidíme, lebo za chrbtom máme ešte les.
Malinô
Hrabovo.
Tlstá hora.
Sidorovo.
Po krátkej porade pokračujeme hrebeňom podľa ekologických drevených značiek. Zaujímavé je, že hrebeň je rozčesnutý miestami dosť hlbokým kaňonom a musíme si dávať pozor, aby sme sa do neho neskĺzli. V noci by som tadiaľto nechcel ísť.
Na najvyššom bode Čebraťa (1054 m) nie je žiadny kríž, ani nič, iba pozostatky nejakého ohniska. Storočie sa nedá určiť, lebo neobsahuje plastové obaly. Odtiaľto sa spúšťame dlhou strminou na Hrboltovské lúky, ktoré sa volajú Dubovské a časťpatrí k Likávke.
Najprv si pozrieme, ako prebieha rozklad dreva v prírode a potom to už ide, len taký šuchot. Drevených značiek je málo, lebo treba šetriť naše lesy a sem tam je na strome modrá bodka, ale či to je orientačný bod alebo strom určený na výrub, to nevieme. Vieme len to, že polovica ľudí išla trochu iným smerom.
Nakoniec sa predsa len objavila lúka a za ňou ďalší kopec – Radičiná.
Choč.
Spätný pohľad na Čebrať.
Hrad Likava.
Na lúkach sú roztrúsené drevené domčeky, nazývané štále. Slúžili na uskladnenie sena. Niektoré sú aj s pridanou hodnotou.
Aj keď by bolo dobré, trochu si odpočinúť, pätnásti by sme sa nezmestili. A tak pomaly kráčame na Radičinú, aby nás mohla dobehnúť stratená skupina. Tu sa už pripájame znovu na červenú značku. Radičiná nie je taký strmý kopec, ako Čebrať.
Túto cestu poznám, lebo som tu bol na Jozefa a viem, že svetlo na konci tunela znamená blízkosť vrcholu.
Na vrchole je rozhľadňa, no nie ako inde zvislá, ale vodorovná. Naviac do nej asi udrel blesk, takže je nepoužiteľná. Výhľad aj tak dosť zakrývajú stromy. Od jari sa zmenila farba značky z modrej na červenú a pribudla aj poloha GPS.
Kúsok pod vrcholom je miesto na posedenie, kde robia miestni ľudia opekačky. My však uprednostňujeme studenú stravu, tzv. fastfood. Naviac sa aj tak musím zase ponáhľať na autobus.
Nadol sa tiež ide príjemne, najprv lúkou a potom lesnou cestou.
V pozadí Kubínska hoľa.
A tu zas Lysica.
Po chvíli sa objaví už Komjatná, miestna časť Studničná. Skalné bralo, priamo uprostred dediny, sa volá Deväť kostolov. Tí čo prelezú skaly, si hneď pod nimi môžu zahrať futbal na umelej tráve. Okrem toho už nemusia ísť do kostola, lebo ich už absolvovali deväť.
Oproti na skale sa pripravuje nová ferrata.
Soliská a Choč.
Komjatná je typická tým, že je v nej každý dom iný. Nájdeme tu staré, či nové chalupy, medzivojnové alebo povojnové murované domy, aj úplne najnovšiu architektúru. Toto všetko však bohužiaľ nekorešponduje s nádhernou prírodou. Dokonca som tu raz videl aj dom s vežou, ktorú však asi nariadili zbúrať.
Keď zájdeme na otvorené priestranstvo otvorí sa pekný výhľad na Malú Fatru.
Hrdoš a Šíp.
Stoh.
Studničná sa zrejme tak volá preto, lebo je tu množstvo výdatných prameňov s priezračne čistou vodou.
Po príchode na autobusovú zastávku s úžasom zisťujem, že spoj na tabuli nie je napísaný. Internet a dedukcia mi pomohla dovtípiť sa, že asi stojí iba na dolnej zastávke. Tak som rýchlo bežal dolu cestou a bola to pravda. Hore stojí iba cez pracovné dni a v nedeľu premáva podobne, ako zrýchlený vlak. To je tiež jedna z rarít Komjatnej.
