Niekde na internete bolo písané, že roklinu tvorí najstaršia hornina na zemi, amfibolit. Martinské hole boli teda stvorené ako prvé, potom to ostatné. Niekedy tam tieto skaly aj niekto doloval, o čom svedčia pozostatky koľajníc a strojov. Prvý úsek cesty skôr pripomína obyčajný chodník okolo potoka s niekoľkými mostíkmi a malými vodopádmi. Zaberie vyše hodiny času, kým sa dostaneme k samotnej ferrate.
Pri vstupe do rokliny si môžeme prečítať niekoľko informácii o trase a istení na nej. Je na každom, aby zvážil svoje schopnosti, pretože cesta späť nie je možná, je totiž jednosmerná. S bicyklom sa treba radšej vrátiť.
Iskerník platanolistý
Mesačnica trváca, zatiaľ som ju videl rásť len tam, kde sú vodopády.
Toto mi chýba doma na záhrade.
Tu sa môžeme rozhodnúť, či pôjdeme vľavo ľahšou cestou alebo vpravo ťažšou. Ja som minule išiel vpravo, lenže vtedy pršalo a tak tadiaľ idem znovu, tentoraz za slnka. Tú druhú si nechám v rezerve. V podstate ťažký je len jeden úsek cez najvyšší vodopád, kde sa v hornej časti dostaneme trochu do previsu a mnohí sa toho zľaknú. Pre iných je to ten pravý adrenalín. Ak tam zostanete visieť, máte naporúdzi telefónne číslo.
Nakoniec sa obe trasy stretnú pod krížom, kde sa môžeme v kľude najesť a poďakovať anjelom strážnym. Tento rok sme pokračovali do Vrútok po asfaltke, z čoho mnohí nadšení neboli. No ale boli sme doma skôr.
