Jeho hlavný vrchol Wielki Giewont má nadmorskú výšku 1 895 m n. m. a je najvyšším vrchom v poľskej časti pohoria. Okrem Wielkeho Giewontu sú súčasťou masívu aj menej výrazné vrcholy Mały Giewont (1 728 m n. m.) a Długi Giewont (1 867 m n. m.). Giewont je považovaný za jeden zo symbolov Poľska, vďaka čomu niekedy býva prirovnávaný k slovenskému Kriváňu a je hojne navštevovaný. Na vrchole je postavený 15 metrový železný kríž, zo základom z elektrického stožiara a často priťahuje blesky. V roku 2019, pri zásahu blesku, zahynuli štyria ľudia vrátane dvoch detí. Bilancia zranených stúpla na takmer 150. V prvú júnovú nedeľu sme sa aj my vybrali na tento výnimočný vrchol, dúfajúc, že búrka nepríde. Autobus s päťdesiatimi turistami na palube bol v Poľsku za hodinku. No potom, cestou do Zakopaného, to už viazlo, kvôli opravám mostov. Teraz má mesto ozaj priliehavý názov, dokonca aj stanica bola rozkopaná. Horšie to bolo s parkovaním, no pichni taký veľký autobus kdesi do dvora za 20 zlotych. Nakoniec nás, po polhodine, vyložil na konci mesta. Štartom bol teda Gronik. Najprv od nás zinkasovali vstupné a už sme vedeli, že si treba pýtať bilet ulgowy, ten je polovičný a nikto neskúma, či som starý alebo chromý.
Pokračujeme žltou značkou dolinou Małej Łąki až do Kondráckeho sedla. Treba si dávať pozor na odbočky, lebo len si odskočíš a už ideš po čiernej značke.
Štrkový chodník najprv mierne stúpa a potom za veľkou lúkou sa zmení na strmý, dláždený skalami. Do sedla nám to trvalo 2 a pol hodiny.
Potom sa už po modrej prehupneme do vyšného sedla, kde sa pripája červená značka. Je to len 10 minút. Tu už sa dá posedieť na brvnách a kto nechce, nemusí ísť až na vrchol, hlavne keď sa tam tlačí masa ľudí. Sedlo je vo výške 1700 m n. m. a aj odtiaľto sú krásne výhľady. No my ideme až hore, dnes je ľudí pomenej a je to len 20 minút.
Záver tvorí sľučka, istená reťazami, jednou stranou nahor a druhou dolu. Istenie by ani nebolo treba, no skaly sú od množstva ľudí vyhladené a vyleštené ako vojenské kanady a ľahko sa môžeme pošmyknúť. Dokonca na dotyk sú od rúk umastené, veď mnohí nosia na turistiku klobásu a slaninu a nie je kde sa umyť. Občas by bolo treba asi skaly prečistiť trichlórom. Pri kríži sa už fotí ostošesť, no len mobilmi, ja som jediný, čo trepe aparát aj s teleobjektívom. No tým si priblížim pekne Babiu horu, Svinicu, Kasprov vrch a stovky ďalších končiarov. Nehovoriac o tisíckach domov v Zakopanom. Ktovie koľko ich je zo slovenského dreva. Na skalnom výbežku Giewontu je dosť tesno a preto sa čo najskôr vraciame do sedla. Na púzdre od fotoaparátu nachádzam dokonca otlačenú vybramu a vo vnútri rozpučenú SD kartu. No cholera.
Po oddychu pokračujeme nadol modrou značkou na druhú stranu, ku chate na Kondrátovej holi. Chodník je dláždený skalami, snažiac sa napodobniť schody. No aj tak treba dávať pozor na vyvrtnutý členok. Podľa dychčania oprotiidúcich ľudí je to aj dosť strmo. Po krátkom suchom odychu pri chate (pivo tu nečapovali), pokračujeme už miernejšie až do rozkopaného Zakopaného. Nohy nám ešte potrápia kamene, ktorými je dokonca vydláždená aj cesta z Kalatowki.
V meste slnko riadne pripekalo a tvár som mal ako Bulhar. Márne som hľadal nejakú Biedronku, či Žabku, nikde nič, no 13 zlotých za pivo v krčme nedám. A že v Poľsku je lacno – figu borovú. Aj za vzduch treba dať 9 zlotých.
