Hora, ktorá kradne slnko.

Písmo: A- | A+

Keď uhorský kráľ Béla IV utekal pred tatármi, usadil sa na chvíľu pri sútoku Oravy a Váhu. Odvtedy sa táto obec volá Kraľovany, kedysi pltnícka, teraz železničná križovatka.

 Každý Oravec, čo sa vracia niekde zo sveta, keď tu vystúpi z vlaku, tak si pomyslí: „Tak a som skoro doma“. Treba si však hneď zapnúť kabát, lebo okrem studeného vetra, čo pofukuje, tu málokedy svieti slnko. Čo je toho príčinou? Zistíme to hneď ako vyjdeme pred staničnú budovu. Pred nami sa zjaví obrovský kopec, nazývaný Kopa. Ten práve tunajším ľuďom na dva mesiace úplne zatieni slnko a po zbytok roka mu tiež nedovolí len tak rýchlo sa vyhupnúť na oblohu. Má to len jednu výhodu. Darí sa tu totiž orechom, pretože sa na jar neskoro prebúdzajú a keď zakvitnú, tak nočné mrazy sú už preč. Túto zaujímavosť som sa dozvedel kedysi v miestnej krčme, keď mi vlašský orech spadol skoro do piva. Až vtedy som si uvedomil, že sedíme pod orechom, čo je na Orave prinajmenšom zvláštne.

Obrázok blogu

A keďže my turisti máme slnko radi, vybrali sme sa ho hľadať. Rovno na Kopu sa však ísť nedá, jednak je za Váhom a stejne z oravskej strany tam chodník nevedie. Preto sa vydávame po ceste do susedného Rojkova. Tu mi kedysi miestny horal ukazoval, kadiaľ sa ide ku krížu. Ten nestojí na vrchole, ako to býva zvykom, ale na boku na skale. Stavitelia krížov sú však Stankovanci spoza Váhu a majú svoj aj na protiľahľom Šípe.

Obrázok blogu

Údolie Oravy.

Obrázok blogu

Cesta do Rojkova.

Obrázok blogu

Kopa.

Obrázok blogu

Kríž na Kope.

Obrázok blogu

Kríž na Šípe.

V Rojkove ešte stojí za to, zastaviť sa pri kráteri, podobnom ako v Ružbachoch. Je to vyvierajúci minerálny prameň v travertínovej kope. Miestni tu majú miniatúrne kúpele priamo za humnami. Ostáva im len modliť sa, aby im ich pri výstavbe diaľnice nevypustili.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Buble to tu ako v kotli.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Odtiaľto sa už púšťame strmo do kopca, najskôr len lesom a potom začína lezenie po skalách.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Výhľad z hrebeňa však nie je ideálny, pretože začína pršať a tým končí aj naše hľadanie slnka. Navyše žiadny chodník sme nenašli a tak lezieme svojou cestou až ku krížu, kde sa pripájame na červenú značku z Ľubochne.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Odtiaľto sa dajú nafotiť pekné panorámy, no v tomto zlom počasí som sa ledva zmohol na pár obrázkov, aj to som mal pocit, že to necvaklo ale žblnklo.

Obrázok blogu

Rojkov a Stankovany.

Obrázok blogu

Stankovany

Obrázok blogu

Kraľovany.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Ten istý pohľad, keď bolo pekne, pred troma rokmi.

Od kríža je to už len kúsok na vrchol Kopy, vysokej 1160 m. Tu sa ani nezapisujeme do vrcholovej knihy, aby zbytočne nenamokla. Skryť sa tu nedá a tak rýchlo pokračujeme po žltej značke do Krpelian, hľadať najbližší prístrešok. Ešte sa musím zastaviť pri pekne upravenej studničke, ale vody máme dosť, aj v topánkach.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Takto ožije toto miesto pri každoročnom výstupe poriadanom KST Krpeľany.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Krpeľanská priehrada.

Obrázok blogu

Kopa stále v oblakoch

Obrázok blogu

Vlak už píska a ja nemám lístka. Nepredávajú a naviac nám tá nešťastná voda kvapká na hlavu z deravej strechy. Doma, keď som dával bundu do práčky, tak som rozmýšľal, či vôbec púšťať vodu a nenasypať len prášok.

Skryť Zatvoriť reklamu