Párkrát som tam bol v lete, no v zime ešte nie a ktovie či tam v tomto období chodil aj sám Jánošík. Hlavne si neviem predstaviť, ako by si pripol mačky na krpce. Posledný týždeň riadne mrzlo a tak bola nádej, že tam budú aj cencúle. No nešiel som hneď, bolo treba počkať, kým trochu oteplí. Autobus mi ani nezastal na hornom konci a šofér povedal, že pri obchode nestojí, lebo ho zrušili. Dobre aj tak, vyložil ma rovno pri hoteli a ušetril mi dva kilometre cesty. A to nebolo všetko. Ďalšia úspora bola na parkovisku, kde sa platí 5€ na celý deň, no nemal som auto a ani nebola letná sezóna. Vchod do Dolných dier je veľmi blízko a hneď aj vidno prvé ľady.
Zo začiatku sa ide veľmi pohodlne, najprv po drevených a potom železných mostíkoch, no pri prvom ľadovom poli si radšej obúvam gumené návleky s hrotmi. Všimol som si, že zatiaľ z ľudí, čo šli okolo ich nemal nikto, tobôž nie mačky. Myslím, železá, nie tie živé. Stále mi tu niečo chýbalo, až po chvíli prichádzam na to, že je to hučanie vody. Tá teraz tečie potichu popod ľad. Škoda je len tých pooblamovaných cencúľov, čo je asi dielom nezbedných návštevníkov a pokazia tak celkový estetický zážitok. Ďalším nezbedníkom je vietor, lebo ešte aj tu niekde pováľal stromy.
Ďalej pokračujem do Nových dier, no tu končím s fotením, lebo som nechtiac zavadil objektívom o železné zábradlie a odlomil sa mi bajonet, ktorý sa už teraz robí z umelej hmoty a ako som vyčítal, vo Vietname. Neviem si predstaviť, ako to tam deti šróbujú tie malé skrutky v tých chatrčiach a ešte keď im to spadne niekde do slamy. Musím sa spýtať vietnamca, čo má obchod na námestí, či to opravujú niekde v Saigone. Hádam mi to vezme, keď pôjde na Vianoce domov.
Po chvíli prichádzam ku kolibe Podžiar, ktorú som už odfotil len mobilom. Tu to radšej otočím, lebo si náhodou rozbijem ešte niečo iné. Udivujú ma ďalšie železné piliere namontované stredom potoka, kde asi budú ďalšie mostíky. Takto sa pekne všetko zakryje a nebude tu už ani čo pozerať. Hlavne, že sa predajú halušky a ľudia si tu potom odbehnú aj v papučiach.
Najhoršia bola nakoniec posledná etapa a to cesta do Zázrivej po asfalte. Je to príšerne dlhé a strmé stúpanie, kde to ešte sťažujú autá svojim dymom. Všade popri ceste predávajú korbáče a asi sa tu hneď zaúdia. No stánok s pivom žiadny. Šťastie, že nie je leto.
