Naši turisti majú tento týždeň v pláne Tatry a to pre mňa, v tento čas, nie je také lákavé. Načo sa budem ešte brodiť v snehu, keď je tu jar a radšej pôjdem fotiť prvé kvety. Moje rozhodnutie padlo na Zobor, kde som nebol 48 rokov. Preto si to pamätám, lebo som tam liezol po skalách vo vojenských poltopánkach. Je to magický kopec, ale od nás vzdialený 200 km. Celú cestu som si dôkladne naplánoval, lebo docestovať do Nitry nie je také jednoduché. Ráno o šiestej odchádzam najprv autobusom do Kraľovian, tam presadám na rýchlik Tatran, ale idem iba do Žiliny, lebo v Leopoldove nestojí. No rýchlik zastal pred Žilinou a už prichádzal prvý zádrhel. Vedel som, že stanica sa rekonštruuje a že je málo koľají v prevádzke, no stačilo by 10 minútové meškanie a ďalšie lístky, kúpené cez internet môžem využiť už len v staničnom WC. Našťastie sme sa po piatich minútach pohli a rýchlo zbieham do podchodu. Tu však existuje jediné ďalšie nástupište označené „U“ – asi univerzálne. Do odchodu ďalšieho vlaku zaostávajú 3 minúty a nie je čas, hľadať informácie v staničnej budove. Preto ma napadlo, že budem bežať tam, kde ostatní. No ale bež, keď naposledy sme behali pred päťdesiatimi rokmi na telesnej výchove. No ale predsa som mal výhodu oproti študentkám s kuframi, že som mal len bágel na chrbte. Z podchodu sme vybehli úplne až na cestu, kade sa ide do Budatína. Vlak stál na poslednej koľaji, asi 100 m ďaleko a to som ani nevedel, či je to on a či to píska výpravca alebo rozhodca na vedľajšom ihrisku. Našťastie v poslednej chvíli nastupujem do plánovaného Považanu. Cestuje sa veľmi pohodlne, oproti autu, bez stresu a fúkania a k tomu zadarmo. V Leopoldove je tiež málo času na prestup, no prebieha to hladko a o chvíľu už sedím vo vlaku do Nitry, zvanom REX. Aj keď meškáme len minútku nestačím dobehnúť na MHD, čo ide od stanice. Nasledujúci ide až o hodinu, preto musím ísť na ďalšiu zastávku, kde ide iný spoj. Tú musím hľadať okolo centra Mlyny. Z každých, čo som sa opýtal, nikto nebol tunajší. Konečne ju však nájdem oproti Prioru a o chvíľu ide aj autobus. Šoférovi dám jednu eurovú mincu a nemusím šťukať na mobile. Autobus ma nielenže odvezie na druhý koniec mesta, ale aj vyvezie do 100 výškových metrov. Preto asi zrušili lanovku, ktorá tu bola, že tých 300 m výškových už toľko dôjdeme aj pešo. Po 220 km a piatich hodinách cestovania sa konečne púšťam do kopca, ktorý by som mal zdolať za hodinu.
Pred nemocnicou ma zaujala socha s nápismi, ktoré som nevedel rozlúštiť, ale niektoré slová boli francúzske. Až na spodku bolo napísané, že sú to zoborské listiny z roku 1111, čo sú najstaršie zachované listiny na Slovensku.
Po piatich minútach míňam Svoradov prameň a o chvíľu sa ocitnem na Zoborskej lesostepi. Je to chránené územie, na ktoré je zákaz vstupu a treba chodiť len po vyznačenom chodníku. Je omotané plastovými páskami, ako pri dopravnej nehode a vyzerá to veľmi škaredo. Paradoxom je, že vzácne kvety rastú okolo chodníka a po celom lese, no v ohradenom pásme zjavne vidno, že nič nekvitne. Možno bude neskôr. Zatiaľ som videl len bežné druhy, ako snežienku, blyskáč, scilu, či chochlačku. Predpokladal som, že tu bude aj hlaváčik alebo kosatec, no nič nebolo vidno.
Po polhodine prichádzam na Lyžiarsku lúku, ktorej názov zrejme pochádza z toho, že niekedy sa lyžovalo hocikde, no dnes keď tam nie je 5 vlekov a štyri lanovky, tak tam lyžiarov neuvidíte. Od tohto stanovišťa sa môžeme rozhodnúť ísť po zelenej na vrchol Zoboru alebo po modrej k pyramíde. Ja idem po zelenej. V lese sú celé koberce snežienok a spomenul som si ako mi jedna známa z Nitry vravela, že na MDŽ sa vybrali po okolí celá rodina zbierať tieto snežienky, v noci to poviazali a ráno išli predávať do Prahy a Bratislavy. Keď potom večer dali peniaze dokopy, kúpili za to aj auto.
Na tabuliach je síce písané viac, už po trištvrte hodine som na vrchole Zoboru. Kedysi tu bolo hradisko, teraz tu nie je nič. Pyramída je trochu nižšie, vpredu nad skalami.
Aj keď je pekné počasie, na vrchole okrem mňa nikto nie je a tak zbehnem k pyramíde, je to predsa atraktívnejšie miesto. Treba však prekonať menšie sedlo, pretože Zobor je akoby dvojitý.
Veža je vysoká 64 m a vedľa nej stojí torzo pamätníka, ktorý bol postavený v roku 1896 pri príležitosti 1000 ročnice Uhorska. V roku 1921 pamätník zničili československí legionári. Z neďalekej vyhliadky je široký výhľad na Nitru a okolie. Aj keď je dnes jasno lepšiemu kontrastu bráni protisvetlo.
Z bývalej hornej stanice lanovky sa stal držiak na antény. Veľa ľudí si povie: „Že sa im to všetko nedomieša.“
Na kremencových skalách boli nedávno vybudované viaceré ferraty.
Ako vidno, aj na tomto atraktívnom mieste bolo len pár ľudí, zrejme to tu ožije len cez víkend. Iba cestou nadol som stretol celú skupinu starších ľudí, čo sa motajú po horách aj cez týždeň. Myslel som si, že cestou nadol rýchlo zbehnem, no bolo treba ísť veľmi opatrne, pretože na mnohých miestach bolo klzké blato a pri chvíľke zaváhania som sa ocitol v ňom. Nikde okolo ani sneh, ani voda a bolo treba si umyť ruky. Spomenul som si však na Svoradov prameň, tam sa predsa dám do poriadku. No na moje prekvapenie ani tam voda netiekla. Našiel som iba takú jamku, kde bolo trocha vody, no nevedel som, či to nie je nádoba na svätenú vodu alebo to napršalo. Nuž čo, svätá – nesvätá, umyť sa treba a prísť do kláštora z čistými rukami. Ten bol práve poslednou zastávkou na Zobore. Bol postavený v roku 1695 na mieste pôvodného stredovekého kláštora, no dnes sú z neho len čiastočne zrekonštruované ruiny. Predpokladá sa že práve benediktíni založili tradíciu vinohradníctva vinárstva v Nitre.
Takže vidno, že kopec Zobor nie je len prírodná pamiatka, ale je s ním spojený aj kopec veľmi starej histórie Slovenska. No a na záver som išiel pozrieť, ako toto celé vyzerá z Nitrianskeho hradu.
Zostávala už len cesta späť. Tú som zvolil tromi autobusmi cez Banskú Bystricu, v ktorej bola hodinová prestávka. Celkove to bolo 197 km a doma som bol po 20-tej hodine. Kvôli dvom hodinám v prírode som strávil desať hodín v dopravných prostriedkoch. Nabudúce to skúsim skombinovať aj s plavbou po Dunaji.
