Hovorí sa síce, že Matej ľady láme a keď ich nenájde tak ich narobí, dnes to už neplatí. Tentoraz však nejdeme po blate, ale po peknej asfaltke, vyumývanej nočným dažďom. Potoky hučia ako Niagára a všade dýcha jar. Zišla sa nás riadna hŕstka ľudí, pretože okrem organizovaných turistov idú hlavne aj miestni obyvatelia. Niekto by si možno myslel, že je to nejaké protestné zhromaždenie, no my ideme bez traktorov. V kultúrnom dome nás pekne privítali pohárikom becherovky a dali nám aj pero, keby sme predsa len chceli spísať nejakú petíciu.
Po vyše hodine prichádzame na Koniarku, kde by sa mali asi prepriahať kone, no žiadne nemáme, tak si len oddýchneme. Je tu aj občerstvenie, dáme si fašiangovú šišku a becherovku do druhej nohy. Teraz sa už pôjde trochu aj hore kopcom.
Keďže dnes na žiadny vrchol nejdeme, v polovičke stúpania odbočíme nadol k poľovníckej chate, kde sa môžeme zohriať pri krbe. No dnes je teplo, tak väčšina ľudí sedí vonku vo veľkom altánku, kde zase dopĺňajú kalórie. Pri pohľade na dózy plné slaniny a klobásy vidím, že ešte nikto nezačal s jarným chudnutím. Zrejme čakajú, že ešte sa vráti zima.
O vodu tu nie je núdza, no nikto ju nepije, skôr lepšie zahreje pohárik nejakej domácej ohnivej vody. Ani na lesnej ceste našťastie nie je blato, lebo je pokrytá lístím. Les je tu oveľa krajší ako minule na Kuzmínove a pripomína skôr prechádzku v parku. Možno aj preto, že ideme dolu kopcom.
Tu sa už vraciame na asfaltku a čochvíľa uzavrieme 11 kilometrový okruh vracajúc sa do kultúrneho domu, kde nás čaká posedenie pri speve. Bude aj kapustnica, aby sme nebodaj neumreli od hladu.
Jediný človek, čo nevypije ani štamprlík.
